Úvod
Robert Fico, štvornásobný premiér Slovenska a zakladateľ strany Smer-SD, sa vrátil na politickú scénu s ostro vystupujúcim populistickým programom, ktorý stavia na konfrontácii s „liberálnou elitou“ a západnými inštitúciami. Jeho vláda už v prvých mesiacoch prijala zákony obmedzujúce nezávislé médiá, zaťažujúce nevládne organizácie a prekvalifikujúce úlohy špeciálneho prokurátora vyšetrovania korupcie do nových rámcov štátnej kontroly. Zatiaľ čo jeho odporcovia varujú pred obratom k autoritatívnejšiemu štýlu vládnutia, Fico si kladie za cieľ predstaviť sa ako ochránca „skutočných Slovákov“ pred vonkajšími vplyvmi a vnútornými kritikmi
Profil socialistických politikov
Vasiľ Biľak bol prominentným stalinistickým hardlinerom, ktorý po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 podporoval potlačenie Pražskej jari a podpísal list pozvania sovietskych vojsk do Československa. Svoju ideologickú lojalitu voči Moskve uplatňoval ako člen prezídia ÚV KSČ až do decembra 1988
Gustáv Husák, po subverzii Dubčekových reforiem menovaný do čela KSČ v apríli 1969, realizoval politiku „normalizácie“, ktorej cieľom bolo rozkrútiť akýkoľvek reformný potenciál a zabezpečiť návrat k pevnej kontrole komunistickej strany nad ekonomikou a spoločnosťou. Svojou vládou odstavoval reformistov, zavádzal cenzúru a dôsledne prehĺbil previazanosť Československa na Sovietske zväzové štruktúry
Leonid Brežnev stál v čele Sovietskeho zväzu v rokoch 1964–1982 a definoval zahraničnú politiku prostredníctvom tzv. Brežnevovej doktríny, ktorá legitimizovala vojenské zásahy v socialistických štátoch, ak hrozila „odklonenie od socializmu“. Domáce médiá vrátane oficiálneho denníka Pravda fungovali ako pevné nástroje agitácie a cenzúry, ktoré zabezpečovali kontrolu nad verejnou mienkou
Prieniky medzi Ficom a socialistickými lídrami
Centralizácia moci a osobný kult
Fico riadi zmeny v zákonoch tak, že posilňuje exekutívu a oslabuje nezávislé inštitúcie (prokuratúra, médiá) citeturn0search2turn0search5.
Husák aj Brežnev upevňovali svoju pozíciu prostredníctvom personálnych výmen, ktoré eliminovali oponentov a uvoľňovali priestor pre lojálnych členov strany
Zasahovanie do médií
Fico presadil premenovanie a vybavenie RTVS novým regulačným rámcom, čím obmedzil kritické hlasy v verejnoprávnych médiách
V Brežnevovej ére bola tlač a rozhlas len predĺženou rukou KSČ, pričom denníky ako Pravda a Izvestia poskytovali jednotnú linku štátnej propagandy
Právne a administratívne obmedzenia opozície
Fico využíva novelizáciu zákonov o neziskových organizáciách (povinné oznamovanie darcov) a o „cudzích agentoch“ na obmedzenie opozičného financovania a tlaku na kritické NGO
Socialisti využívali legislatívne nástroje (Notabene súdne procesy, policajné právo) na perzekúciu disidentov, ako ukazujú Husákove procesy z roku 1972 a sovietsky zásah v roku 1968
Propaganda: vtedy a dnes
V socialistickej ére
Monopol strany na informačný priestor: Všetky významné média (TV, rádio, tlač) boli prísne cenzurované a využívali ich oddelenia agitprop na jednotné formovanie verejnej mienky. Zákon o tlači a pracovníci cenzúrnych úradov museli schvaľovať každú významnú správu či umelecké dielo
Kult osobnosti: Husák aj Brežnev boli prezentovaní ako neomylní lídri, propagandou vytvárané obrazy ich životopisov (filmy, plagáty, školské učebnice) im zabezpečovali náboženský až mystický pôvab medzi masami
Súčasné metódy
Cielené dezinformácie a sociálne siete: Využívanie „bot“ účtov, platených trollov a umelej inteligencie na šírenie konšpiračných teórií (napr. Fica a vakcíny) a polarizačných naratívov
Regulácia online priestoru a tlak na súkromné platformy: Snaha o presadzovanie zákonov, ktoré by nútili platformy cenzurovať „extremistický“ či „antištátny“ obsah, čím by štát získal právomoc zasahovať do algoritmov a výhradnej distribúcie informácií
Od návratu do funkcie v roku 2023 Fico zmenil zahranično-politický kurz smerom k Rusku, zastavil vojenskú a humanitárnu pomoc Ukrajine a otvorene spochybňuje európske hodnoty, za čo čelí masívnym protestom v uliciach Bratislavy a ďalších miest . Jeho vládne rozhodnutia viedli k opakovaným zásahom proti nezávislým médiám, súdnictvu aj občianskej spoločnosti, čím sa do popredia dostáva obraz centra moci s vystrašenou opozíciou a loajálnym aparátom. V dôsledku týchto krokov sa Slovensko čoraz viac polarizuje a nachádza sa na križovatke medzi liberálnou demokraciou a autoritatívnejším modelom – presný obraz vývoja, aký sme kedysi videli v socialistických štátoch strednej Európy citeturn0news23turn0search5.
Záver
Robert Fico, napriek svojim cirkevným alebo konzervatívnym image, uplatňuje taktiky centralizácie moci, manipulácie médií a právneho nátlaku, ktoré majú priame paralely s praktikami Husáka, Biľaka či Brežnevovej sovietskej garnitúry. Zdá sa, že aj v dnešnom období, keď sa propaganda presúva z oficiálnych novín na sociálne siete, ide o rovnakú snahu o udržanie moci a kontrolu nad verejnou mienkou. Jedno je isté – bez ohľadu na náboženské vyznanie či nominálnu príslušnosť, štýl vládnutia s tendenciou presahujúcou demokratické štandardy znova otvára diskusiu o tom, kam vlastne Slovensko kráča.
