Pracovitosť: Keď sa motyka stáva rodinným dedičstvom
Slovák a práca sú nerozluční ako bryndza a halušky. Už od kolísky je jasné, že dieťa nebude len tak ležať – veď kto by pásol husi? V štyroch rokoch už vie dieťa nosiť drevo, v desiatich rúbať strom a v šestnástich je pripravené na plný úväzok pri orbe. Slovenský rodič má totiž jasné pravidlo: „Kto nepracuje, ten neje.“ A keďže Slovák je známy svojou láskou k jedlu (najmä k zemiakom), práca sa stáva jeho životným poslaním.
Na poli je Slovák vo svojom živle. Orá, seje, žne – a to všetko s nadšením, ktoré by mu závidel aj najlepší motivátor. Jeho najväčšou radosťou je pohľad na vlastnú roľu, kde skúma každý klások pšenice ako detektív na mieste činu. A keď príde čas oddychu? No predsa opraví pluh alebo pohladká kravu, aby nevyšla z formy.
V továrni Slovák tiež nezaostáva. Jeho húževnatosť a odhodlanie sú legendárne – Američania ho dokonca považujú za ideálneho robotníka. A čo drotári? Tí sú majstrami improvizácie! S košom na chrbte putujú svetom a dokazujú, že aj drôt môže byť umením. Slovenský pltník zase zvláda nebezpečné vody Váhu s takou eleganciou, že by mohol konkurovať profesionálnym kaskadérom.
Slovák však nie je len pracovitý – je priam posadnutý prácou. Ak by mu niekto zakázal robiť po šiestej večer (ako to skúšali socialisti), cítil by sa ako ryba na suchu. Veď čo iné by robil? Oddychovať? To by bolo proti jeho prirodzenosti!
Nábožnosť: Boh nad všetkým (a ešte aj nad kapustou)
Slovenská duša je tak nábožná, že aj chlieb si načína s krížikom vyrytým nožom. Kostoly sú pre Slováka druhým domovom, kde nachádza pokoj a zároveň miesto na stretnutie so susedmi. Modlitba pred jedlom, po jedle, pred prácou, po práci – jednoducho vždy. Ak by ste Slováka stretli na ulici bez toho, aby pozdravil „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus,“ asi by ste ho považovali za cudzieho špióna.
Pôsty sú pre Slováka sväté. Ani cirkevné uvoľnenia nezmenia jeho presvedčenie – hrnce sa pred pôstom musia vypáliť a očistiť od masti tak dôkladne, že by mohli prejsť hygienickou kontrolou v laboratóriu. A počas pôstu? Ani len spev neprichádza do úvahy – veď kto by si dovolil spievať v tak vážnom období?
Púte a procesie sú ďalším dôkazom slovenskej zbožnosti. Pešo prejde aj desiatky kilometrov, aby sa dostal na pútnické miesto. A keď sa vracia domov unavený a so zodratými topánkami? Povie si: „Stálo to za to.“
