Slováci a Česi. Dve krajiny, ktoré spolu prežili desiatky rokov v spoločnom zväzku, majú mnoho spoločného, no rovnako aj veľa nevyrovnaných účtov. Hokej patrí k tým najcitlivejším témam. Keď hokejista Vladimír Dravecký mladší oznámil, že namiesto Slovenska bude reprezentovať Českú republiku, mnohí si povzdychli: „Čo už, ďalší talent nám uteká za hranice.“ Ale to, čo sa stalo nedávno na ľade, si už žiada trochu pikantnejší komentár.
Dravecký, hokejový mladík s americkým rodným listom, no českým hokejovým srdcom, sa rozhodol pre Česko. Jeho dôvod? Slovensko ho vraj „nechcelo“. Ale čo to vlastne znamená? Dravecký sa cítil viac Čechom než Slovákom. Česko mu ponúklo priestor, podporu a perspektívu. Slovensko? No... možno mu ponúklo len odkaz: „Poradíme si aj bez teba.“
A poradilo? No, ak sa za „poradenie“ považuje prehra v zápase juniorov, kde práve Dravecký rozhodol o víťazstve Česka, potom áno. S nadhľadom by sa dalo povedať, že to bol ukážkový príklad karmy – slovenskej karmy. Nepotrebujete ma? Fajn. Tu máte ukážku toho, čo dokážem. Našťastie pre nás sa tento príbeh neodohráva na Slovensku prvýkrát, a tak sme na podobné „boľavé“ momenty celkom zvyknutí.
No teraz vážne. Nie je za tým všetkým len tragédia nepochopenia? Dravecký to povedal jasne – voči Slovensku necíti zášť. Naopak, cíti sa Čechoslovákom. Takže si len vybral to, čo mu v danej chvíli dávalo zmysel. To, že Slovensko jeho potenciál nevidelo alebo ho nevedelo využiť, nie je chyba Draveckého, ale systému. Je to ako keby ste mali doma talentovaného maliara, ale namiesto toho, aby ste mu dali plátno a farby, mu podáte mop a vedro s vodou.
A teraz si predstavte, ako by to mohlo vyzerať, keby sa situácia vyvíjala inak. Slovensko by prejavilo záujem, vytvorilo podmienky, rozpoznalo talent. Namiesto článkov o „karmickom zásahu“ by sme dnes oslavovali ďalšieho nádejného reprezentanta.
Na druhej strane, možno je to len zrkadlo našej spoločnosti. Koľkokrát sme už videli talenty odchádzať za hranice? Umelci, vedci, športovci... Slovensko, krajina, ktorá má často na háku vlastných ľudí, no potom ich stratu oplakáva.
A čo Dravecký? Ten ukázal, že je nielen talentovaný, ale aj odvážny. Urobil rozhodnutie, ktoré mnohým nevoňalo, no stálo za tým presvedčenie a rozum. A výsledok? Na ľade si s nami zahral svoju vlastnú malú karmickú symfóniu.
Slovensko sa možno ešte dlho bude zamýšľať nad tým, prečo stratilo tohto mladého hráča. Možno ho raz niekto nazve zradcom, iný zas vizionárom. Pravda je však jednoduchšia. Vladimír Dravecký mladší si vybral cestu, ktorá mu dávala zmysel. A nám ostáva len poučiť sa z toho, že talent sa nenecháva „na háku“. Lebo karma, priatelia, tá je naozaj zdarma.
