Skutočné dobrodružstvo nie je cestovanie s peniazmi, ale začína, keď sa od nich oslobodíte. Veď usúďte sami! Cestujeme tisícky kilometrov, aby sme zažili niečo iné a nové, a pritom vyhľadávame rovnaké pohodlie ako doma. Musíte sa sami seba pýtať, aký to má zmysel?
Na ceste vlakom, či lietadlom sa nikdy nedozviete toľko informácii, ako od ľudí, ktorých si jednoducho ,, stopnete''. V hoteli pozeráme do bieleho stropu, zatiaľčo vonku na nás čakajú padajúce hviezdy. Držíme sa plánov, zatiaľčo sám život má pre nás lepšie plány, ako sme si my zosnovali.
Konečne som sa zbavila predsudku, že na cestovanie treba veľa financií. Nie, netreba. Jediné, čo treba je ÍSŤ. Treba mať odvahu povedať dobrodružstvu ÁNO. ,, Stopovanie'' je síce zdĺhavejšie, ale sme predsa na dovolenke, prípadne máme dlhé prázdniny pred sebou, tak kam sa ponáhľať? Už počas cesty autom vidíte prostredie, spoznávate krajinu, ľudí a precvičujete cudzie jazyky. Niektorí milí ľudia vám dokonca ponúknu i nocľah, či stravu. Aj taxi vás môže zobrať zadarmo. Druhá vynikajúca vec, keď sa vyberiete niekam, kam vás nohy ponesú, je oslobodenie sa od času. Ľuďom nechýba asi nič tak veľmi ako čas a peniaze. Toto nám dáva putá na ruky, nohy i naše mysle, a pritom je to také jednoduché. Čas sme si vymysleli sami a je predsa relatívny, a peniaze sú už aj tak dávno zlatom nekryté farebné papieriky, ktorým ľudia dávajú príliš veľkú váhu.
Keď si plánujeme letnú dovolenku, tak je okolo plánovanie viac stresov a paniky, ako pôžitku a radosti. Len zhony, či mám všetko zbalené, a pritom nám netreba nič viac, ako dobrý spacák, karimatku, jedlo, veľa vody, šikovné mapy a foťák na spomienky ( ani ten už vlastne netreba). Zháňame mesiace dopredu dobrú a lacnú dovolenku pomocou rôznych cestovných agentúr, a pritom na cestovanie žiadnu takúto agentúru nepotrebuje. Je to len dôkaz toho, že nám chýba spontánnosť. Ponáhľame sa na autobusy, vlaky a lietadlá. Rozmýšľame, ako sa dostaneme v cudzom kraji do ,,zabookovaného'' hotela a myslíme na to, že cudzí jazyk nám tiež možno urobí problémy. A čo keď na dovolenke ochorieme? To by bola hotová katastrofa. Zbalili sme si všetky lieky na každý druh neduhu? Typickí ľudia. Moc premýšľame. Aj ja som taká.
Nachádzam sa tisíc kilometrov od môjho domova. Brigádovala som ako odušu, aby som si mohla túto drahú krajinu dovoliť. Šetrila som aj vzduchom. Dobre som sa učila, aby som bola v zozname uchádzačov nad čiarou. Zbalila som si tašku liekov, a hlavne veľa pohodlia, mestskej ,,prepišťanosti'', predsudkov, zbytočných otázok a svoje starosti, čo mám tu som si vytvorila vo svojej hlavičke, ešte keď sen o Erasme bol vo hviezdach. Ešte som ani nebola na ceste a už som sa pýtala, čo bude po nej.
Tu som však spoznala ľudí, ktorí sa sem dostali zadarmo. Nemuseli brigádovať a šetriť, lebo grant im proste stačí. Nemuseli celý rok sedieť nad knihy, aby mali dobré výsledky, lebo čiara sa predsa posúva vždy smerov dole. Na jedlo míňajú minimálne peniaze. Notebooky, počítače a všetky elektronické zariadenia nájdu v škole zadarmo ( v krabici, kde miestni tieto vymoženosti už viac nechcú a hocikto si ich môže zobrať). Opravia si bicykel, čo len tak našli a precestujú s ním na druhý koniec krajiny ( preháňam ). Všetko si vedia opraviť a spraviť sami.
ĎAKUJEM, ZA ĽUDÍ, KTORÍ MA NAUČILI, ŽE CENU SI URČUJEM SAMA. Vo všetkom. Okolo peňazí sa točí takmer celý svet, ale nemusíš sa aj TY. Všetko je len na tebe a o tebe.
( Pár myšlienok prebratých z filmu ,,Pláž'')
