Rovnako ako v zdravotníctve i v školstve voláme po zmene. Zdravotné sestry rovnako ako učitelia nie sú adekvátne finančne ohodnotení, čo smeruje ku hromadným výpovediam, či štrajkom. Nedá sa pochybovať o tom, že sú to skutočne nedocenené zamestnania či už spoločnosťou, alebo tými, ktorí nás riadia. Nikdy nijaká slovenská vláda nemala skutočný záujem o naše školstvo, či zdravotníctvo.
Mala som to šťastie, že som prišla do kontaktu s lekármi, ktorí sa snažia vyriešiť zdravotné problémy všetkými možnými i nemožnými cestami. Nepredpíšu vám antibiotiká na každú ,,chorobu‘‘ a v práci zostávajú každý deň o niekoľko hodín dlhšie. Testy, ktoré vám i 3x vyšli ako negatívne, vám urobia opäť, a prípadne vás pošlú i do vedľajšieho mesta na vyšetrenie, ktoré oni, žiaľ, neposkytujú. Prednedávnom som ďakovala jednému z nich za vynikajúcu starostlivosť, ktorú som vyššie opísala a spýtala sa prečo to robí, takýmto spôsobom ako málokto. Jeho odpoveď bola jednoduchá: ,,Som tu pre ľudí. I pre teba. Je mojím poslaním pomôcť telu uzdraviť sa.‘‘ Takto by sme mali všetci odpovedať, nech robíme čokoľvek! Peniaze sú slabou motiváciou pre zdravotné sestry, či pedagógov. Ak si človek zvolí učiteľskú profesiu, mal by si uvedomiť, že s najväčšou pravdepodobnosťou dovolenkovať na Havaji nebude. Bude robiť, niečo oveľa významnejšie. Teda, mal by.
Školské prostredie nie je len prostredím, kde získavame vedomosti a zručnosti, ale i prostredím kde formujeme našu osobnosť. To, čo nám chcel povedať J. A. Komenský, nám učitelia prízvukujú od prvého ročníka na vysokej škole. Žiakov je potrebné nielen vzdelávať, ale predovšetkým vychovávať. Vychovať z mladého človeka osobnosť prínosnú pre spoločnosť, bytosť nielen mysliacu, ale i cítiacu je poslaním rodiča i učiteľa. A to je veľká zodpovednosť. Učitelia pracujú s deťmi, s mladými ľuďmi, nie so súčiastkami do automobilov. Každé dieťa má svoju minulosť, pred sebou budúcnosť, zdolané víťazstvá i prehry, sny a túžby. A to akým smerom sa bude malý človiečik uberať, nie je len na rodičoch, ale i na pedagogických zamestnancoch, ktorí ho môžu usmerniť. I oni ovplyvňujú naše názory, myšlienky, konanie. Môžu tak robiť vedome i nevedome, pozitívnym i negatívnym spôsobom. Dúfam, že každý učiteľ ( i budúci učiteľ) si uvedomuje svoju silu a moc v tomto smere. Deti trávia pol dňa v škole, čiže je to veľmi podstatná etapa ich života. Utvárajú si vzťahy medzi rovesníkmi a od učiteľov sa dištancujú. Problémy riešia medzi sebou častokrát nepekným spôsobom (ZŠ), čo učiteľ oznámi rodičom poznámkou v žiackej knižke, ktorá nevedie ku nijakej zmene. Učiteľ je pre žiakov buď autorita, ktorej sa boja, alebo nemá vôbec rešpekt. V tomto bode je potrebná zmena. Zmena vo vnímaní vyučujúceho žiakom, ale i naopak, vo vnímaní žiaka vyučujúcim. Žiak by mal vyučujúcemu dôverovať, zveriť sa mu so školskými problémami a riešenie by sa malo hľadať spoločne. To však nie je možné, ak sa žiak učiteľa bojí. Je potrebné, predovšetkým, zo škôl odstrániť strach, viac otvorene komunikovať so žiakmi i s ich rodičmi. Som presvedčená o tom, že je možné nájsť hranicu medzi učiteľom diktátorom a učiteľom priateľom, a zmysluplne fungovať.
Deti majú zlé návyky. Sú zvyknuté na vonkajšiu motiváciu formou odmeny a trestu. Tejto problematike sa veľmi pekne venuje psychologička Jana Nováčková v rozhovore: Klasická škola tvoří nesvobodné lidi závislé na autoritách.(internetový odkaz na konci môjho článku). V Nórsku žiakov do 12 roku života hodnotia ústne. Žiadne čísla či písmenká, žiadne porovnávanie sa s ostatnými. Podľa mňa je to obzvlášť dôležité pre žiakov mladšieho školského veku, pretože nedochádza k súpereniu. Deti sú jednoducho deťmi a nie súperiacimi. Vyučujúci komunikuje len s rodičmi a žiakom. Nórske školstvo si zakladá na úzkom vzťahu medzi učiteľom a rodičmi žiaka. U nás takýto vzťah chýba. Z pozície študentky učiteľstva vidím u niektorých mojich spolužiakov neochotu napredovať, či inovovať. Dominuje skôr tendencia vrátiť sa tam, kde sme už boli. K fyzickým trestom, ktorými sa vynucuje disciplína a rešpekt. Historické udalosti našej krajiny asi nestačili na to, aby sme sa poučili, čo násilie môže priniesť. Ja zastávam, nielen v školstve, myšlienku Ľ. Štúra: ,, Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.‘‘ I malá zmena, môže priniesť veľmi sladké ovocie, ale nemôžeme sa zmien báť. Nemôžeme prísť ako učitelia s nápadom a vzápätí ho odsúdiť, že nebude fungovať, lebo ľudia na to nie sú naučení. Zvyku je možné sa zbaviť, ale i zaviesť do života.
Nachádzame sa v období krízy, avšak teraz nemám na mysli ekonomickú krízu, ale krízu ľudského myslenia, a tú je potrebné začať meniť už v školských laviciach.
Obdivujem učiteľov, ktorí si uvedomujú, že štrajk nie je cesta k vyšším platom, ale skôr pracujú s mysľou mladého človeka v nádeji, že generácia, ktorú vzdelávajú a vychovávajú prinesie sladké ovocie pre spoločnosť a v neposlednom rade i uznanie pre učiteľské povolanie. Na záver musím len súhlasiť so psychologičkou Janou Nováčkovou a dúfať spolu s ňou, že zmeny sú síce pomalé, ale raz, v tej vzdialenej budúcnosti, sa budú deti vzdelávať skutočne slobodne a efektívne. A ľudia sa budú na súčasný spôsob vzdelávania pozerať podobne ako dnes na inkvizíciu, či otroctvo.
Odporúčam širokej verejnosti nájsť si čas na film s názvom ,,Vlna‘‘, ktorý spomínam v úvode článku.
Článok psychologičky Jany Nováčkovej: http://zpravy.idnes.cz/rozhovor-s-janou-novackovou-dgx-/domaci.aspx?c=A151114_145417_domaci_zt
Ďakujem svojim skvelým pedagógom, za to aká som :)
