Jeseň (bez diakritiky)

Je to ako ked pocujes zvuk jeho chodze. Nemusis vidiet, staci, ze citis, ze je to on. Blizi sa, blizi, cely zivot priblizuje, az sa rano zobudis s myslienkou, ze o chvilku zas zaspis, ale to, co uvidia tvoje oci, nedovoli, aby sa viecka privreli. Je nadherny, neskutocne ludsky a hreje tak silno, ze to citi cela zem. Tony sa tahaju az kdesi do neba, az mas pocit, ze anjeli vyssie tony nezvladnu, ale on ta stale a stale sokuje. Namiesto predavacky, ktora ta chce hned zrana oklamat, ze si kupujes cerstvy chlieb, i ked na sacku pise spotrebujete dovcera... tak namiesto nej, hodis chlieb medzi ostatne, naberies si do saciku rozky a drzo vycupitas naspat k nemu. Cesta domov je prijemna, vnimas ho celym telom, naokolo ani nic ine nevidis, nic nie je tabu. Este aj stromy sa vyzliekli. Sice par odolnych sliviek sa este drzi, ale i tie skoncia uskladnene v nasej pivnici, aby sme v zime posilnili ducha a mali kde utapat melancholiu a s nou spojene spomienky na toto vsetko, co tu teraz zijeme. Nic nie je tak komplikovane, akoby sme si priali. Nic nie je take tragicke, aby sme mali dovod plakat. Az pride on, a ty places, rehoces sa ako somar, a netusis preco, nemas najmensi dovod byt stastna, ale si. Zem je makka, trava poddajna ako tvoj bok, ked sa ta dotkne. Take je to vsetko slastne. Tocis na bicykli a nevies, co si mysliet. Dazd zanechava stopy, a este ake! Od mokrej cesty sa vsetko odraza, niekedy sa na ceste mozes na seba pozriet. Krok, krok, krok, kop, kop, kop a gastany letia. Chodnik vedla rrieky, a rieka vedla chodnika, vsetko plne neho, jeho, ho. Tolko ti dava... az mas chut nasadnut na najblizsi obrovsky javorovy list a odletiet, zas a znova sa ho dotykat, lebo my zeny sme stvorenia dotykove, co dotyk to rozkos . zlatko vnimas, ze jesen ma byt muzskeho rodu? K.