Dnes bolo tak chladné ráno. Špičkami som nežne pohladila dlážku a čakala ďalej na nebeské prebudenie. Až keď mi lúč tepla pálil tvár, pochopila som, že opäť som doma. Sto, dvesto, tisíc kilometrov od domova sa snažím blúdiť a kamsi dostať, namiesto, aby som ostala v priestore samotného srdca. No nedokážem sa spoliehať len na srdce. Koľko lások už padlo, koľko priateľstiev zhorelo, keď si srdce zmyslelo.
V okne. Staré margaréty. Od sesternice. Dobrý džez na ráno. Ranné rituály každého z nás...čo robievaš ty? Ja si dávam predsavzatia, nezjem čokoládu, nepriberiem, len ovocie... Večer pri prázdnej fľaše od Metaxy vnímam len, že som živočích a potrebujem teplo. Mužské, pevné, hrejivé. Namiesto neho kradnem si perinu. Večer je plný želaní a rána plné reality.
O jednej hodine ráno mám pocit, že mimozemšťania opäť prichádzajú. S vygúlenými očami hľadím na zvláštne sa meniace svetielka na nebi a pýtam sa Niekoho, že prečo, veď ešte nechcem zomrieť. Potom, ako už tisícekrát, zisťujem, že to sa mesiac zabáva s deravými mračnami. Tragika osudu, koniec sveta sa nekoná. Ešte nie. Ešte nie. Môžem kľudne zaspať, no je mi tak hrozne teplo. Cítim nahotu, ale vnútri celá vriem. Koľkokrát som sa snažila tomu vnútornému hlasu rozumieť, až som ho v sbe udusila. Robím len veci praktické. Nikdy nič nepokaziť, nikdy sa neuvoľniť. A to si píšem v nedeľu.
Mokré vlasy. Dlhé, zmáčané na perine. Višne toho roku nebudú. Nebude dôvod k preklínaniu. Ľudia už neokážu spraviť pár krokov. Na to už nemáme prostriedky, radšej používame autíčka. Ignorácia strašidelných správ mi pripomína moje vlasy. Kým mi nevypadne posledný, nebudem veriť, že plešiviem. Pozorujem a závidím, všetko všetkým. Už sa nekĺžem po dlážke. Skôr udupávam kosom trávu a pozorujem mačacie dvorenie. Sú tak mäkkúčké. Majú dnes nedeľu. I ja ju mám. Sľubujem, že dnes žiadnu čokoládu, že si dám ovocný deň a budem športovať a nemyslieť na zakázané osoby.
