Výhľad na veľkomesto z lietadla je krásny. Samé domčeky a striešky, mám chuť ich všetky objať. A po vďačnom spánku vidím všetkých v ružových okuliaroch... Dvesto ľudí so svojím jedinečným osudom. Je to neuveriteľné, aký bohatý je tento svet. A všetci kráčajú, ticho sa šplhajú životom, nevšímajúc si to, čo si ja všímam v tejto chvíli. Chce sa mi plakať. Všetci sme na rovnakej vlne. Narodíme sa na Zemi, postupne rastieme a vytvárame si okolo seba okruh najbližších. Ak zomriem budem niekomu chýbať. Ale iba niekomu, ostatným chýbať nebudem. Chce sa mi preto plakať. Chcem chýbať všetkým, aby aj títo cestujúci pamätali, s kým cestovali a hodili mi na truhlu kvet... nemožné...
Po prístatí začína byť všetko čudnejšie. Vtáci mi už nekývajú krídlami, skôr strašia nad hlavou. Sedím v kaviarni a sledujem myšlienky ostatných. Ulice sú krásne rušné, cítim sa dobre medzi ľuďmi, medzi svojimi. Popíjam kávu, ach, aké krásne je žiť. Nesledujem problémy, tie sú všade naokolo, všade v nás, medzi nami... To radšej vnímam pohyby rúk všetkých, ktorí sa tak radi nazývajú uponáhľanými, až im to nepristane. S tým pojmom chceli žiť, a tak s ním splynuli. Zabúdajú na sviatky a na to, čo všetko majú. Ja nemám nič, ale rada sa tvárim inak. Veľavýznamne si sama platím účty za telefón a doslova sa teším na poštové zásielky nesúce moje meno.
Večer v posteli, nie mojej, ja totiž nijakú nemám, nestíham rozjímať, lebo jemnosť teplej periny dávam mojim tupým zmyslom viac, než akési neurčité duchovno. Ale duša nedá pokoja, a tak sa prebúdzam v noci a chvíľu mi trvá,kým si uzrejmím kto som a čo tu chcem. Keď sa bosá noha dotkne dlážky, je to akoby malý zázrak, ani si neuvedomím, ale som v inom svete. Svet v perinách je sladký, mäkký a opojný, ale studená dlážka mi pripomenie, že som len človekom. Podvedome vykuknem von oknom a chcem piť. Studenú dlážku zahrievam svojím obrovským chodidlom rovnako ako konvica zohrieva H2O na vytúžený čaj. Je len čosi po polnoci, ale dôležitejší je fakt, že vonku svietia lampy. To je dobré, že ešte nám svietia. Vidím cestu, takú pekne prázdnu a rozmýšľam, aké to je prechádzať sa po prázdnej ceste. O pár minút to už viem...strašidelné. Mesto nespí ako spím ja. Len zanecháva prázdnejšie cesty, aby ma vylákalo y teplého brloha a chytilo a zničilo. ja to všetko viem, teším sa na ráno, pôjdem opäť lietať.
