Môj profesor na strednej škole povedal, medzi inými fyzikálnymi múdrymi vetami, ktoré som si nikdy nedokázala zapamätať, jednú celoživotnú pravdu. Nedá sa povedať, že mienil mudrovať, či filozofovať. Bola to skôr reakcia na očividné utrpenie vyrušovateľov hodiny fyziky, ktorá v mojej triednej spoločnosti nenachádzala porozumenie.
Nech je fyzika akokoľvek nádherná, múdra veta mladého a nkrásneho učiteľa znela: "Prestaňte škatuľkovať ľudí." Je to tak. Ak sa chcem s niekym zoznámiť, stačí sa "preklikať" na nejaký chat alebo fórum, vybrať si škatuľku a spoznať nových ľudí, ktorí žijú v jednej z miliárd škatuliek umelo vytvorených pre také zvieratko akým je komplikovane jednoduchý človek. Neskutočne ma táto situácia trápi, lebo sa nedokážem zaškatuľkovať. Keď nemáte škatuľku, nemáte nič. Máte len seba. Ste len sám a zo všetkých strán sa na vás tlačia škatuľky preplnené ľudskými srdciami.
Ja si skutočne nedokážem vybrať zo škýly škatuliek. Žiadna mi nie je dosť dobrá. Cítite to podobne? Ja nie som len žena, mám rada autá a motocykle. Ale nie som len motorkárka s kožou na koži. Nie som len študentka a nie som len ľavičiarka. Nie som len nefajčiarka a nie som len katolíčka. Necítim sa ako stopercetne a vytrvalo úprimný človek. Nie som v každom ohľade ochranár prírody a zástanca zvieracích práv (najmä, ak vidím bezdomovca spiaceho na lavičke...kto sa bije za jeho práva?)
Škatuľkovanie je fanatické a myslím si, že sa nebudem vedieť nikdy vo svojom, krátkom živote škatuľkovať. Ale niektoré škatuľky sú pekné. Mne sa len žiada žiť prirodzene. A popravde, cítim sa ako storočná uväznená v tele mladšieho vydania.
