Predtavte si.... jediné, čo dokážete niekoľko po sebe nasledujúcich dní vnímať, sú steny vášho bytu. A i keď sú preplnené obrazmi, ktoré majú neskutočnú hodnotu, sú to len steny....iba steny vášho bytu, bez dychu a tepla. Vy na nich môžete len pozerať, i to už len bez záumu, pretože zúfalstvo šedého dňa vám nedovolí konať inak. Nedovolí konať inak. Už neexistujete vy. Je iba vaša myseľ statená v stresových myšlienkach, kde každý pohyb mimo medze znamená ohrozenie a pocit úzkosti. Skúste to vydržať 29 rokov.
Ale izby máte plnohodnotne zariadené a mamina vám chladničku napĺňa každým dňom. Niet sa teda čoho báť. I keď vlastne nežijete, ste medzi stenami a cez okno, hoci len mierne otvorené, prijímate vzduch. Cítite to? Prázdno.Treba ho naplniť a nevýjsť z rytmu, ešte že exisdtuje internet. A v tom kdesi na tom chate, kde je toľko bludných dušičiek hľadajúcich telesné ukojenie, zaiskrí.Z ničoho nič sa vámvnútro začne ukazovať, prejavovať...halo, som ešte tu! Chcem žiť a mám na to!
Po 4 rokoch..... sedím v byte, v najmenšej izbe bytu a ticho trpím. Viem, že sa to vyrieši, že keď sa zatne moje ja, bude všetko dobré. On kľačí v izbe, ktorá je tak blízko tejto. Stačí prejsť cez úyku kuchynku a malinkatú izbičku. Je tam, viem, že ma cíti, tak ako pred 48 mesiacmi na chate. Vtedy to bolo elektronické vzplanutie. Teraz je to liečebný proces. Z OCD sa dá výjsť. Verím, verím, verím, stále verím na zázraky... chcem ich zažívať každý deň. I keď mám niekedy pocit, že som stratila samu seba, a že stále viac a viac strácam, vnútro ma nepustí preč. Neopustím svoju polovičku len kvôli svetu.
Cítim jemné vlnenie nôh, zem sa kĺže a všetko má svoju hodnotu. Všetko a všetci. Niekedy sa stačí zobudiť, vyliezť zo škatule a zahodiť fľašu. Mala by som to vedieť, veď som tak dobre vychovaná. A vo svetle reflektorov pučia čerešne, pretoho prvého mája pobozkám na znak pohanstva, že v neho verím.
