Ak mi moje dieťa povie: "Mami mám priateľa," a popritom bude mať len 16 rokov, som si istá, že ju zamknem na 1000 zámok a nepustím medzi ľudí, kým mi nesľúbi, že ho nechá. všimla som si, žiaľ na vlastnom prípade, že dnes deti nechcú dozrieť. nič ich k tomu nenúti. Odrazu prestávam ďakovať za demokraciu, ktorá nastala pred pár rokmi. I napriek snahe a veľkým rečiam dnešných mladých si myslím, že len máloktorí vedia, o čom je život.
Všetko sa pekne chronologicky deje- od návštevy škôlky po ukončenie strednej školy. Ale potom príde veľké prázdno, nenormálne nekonečný kruh, z ktorého sa ani ja v súčasnosti nedokážem vymotať. A pritom je to postavené na báze sebapoznania. Ale ako sa môžem poznať, keď 6 miliárd ľudá nevie kto je kto? Ako by som sa mohla vymykať z priemeru? Avšak život poíkračuje ďalej. Myšlienka, že pokračuje i bezo mňa je desivá, ale je to krutá pravda. Chcem sa však dostať von a spoznávať svet. ktovie ako dlho budem musieť ešte žiť v tejto klietke... snáď kým nesplatím dlhy, ktoré som si narobila voči svojmu úbohému životu.
