Načo dnes vôbec písať blog? A nedajbože ešte zakladať nový? Žijeme v informačnej dobe, kedy je čoraz viac ľudí pripojených na informačnú diaľnicu. Môžu informácie poskytovať, prijímať a sú nimi doslova zasypaní. Vlastne inak – permanentne zasypávaní. Spracovávame toľko informácií, koľko nikdy v histórii tejto planéty a niektorí to zvládajú, iní nie. Niekde som čítal, že objem informácií, ktoré obsahuje jedno vydanie Wall Street Journal je ekvivalentom toho, čo sa bežný človek pred sto rokmi dozvedel za celý svoj život. Najväčšou výzvou dneška je nezblázniť sa a nejako ten informačný zával zvládnuť bez toho, aby sa človek izoloval od vonkajšieho sveta. V poslednom čase si začínam uvedomovať, že oddýchnuť si dokážem len vtedy, ak aspoň nachvíľu ignorujem internet a správy. Načo v takejto dobe zakladať blog, akých sú myriady? Veľmi dobrá otázka.
Vďaka niekoľkým skutočne podareným blogom (ktoré začali čisto ako iniciatíva jednotlivca či niekoľkých jednotlivcov na zelenej lúke) som sa veľa dozvedel. Spomeniem príklady ako Vrtieť Psom (politický marketing, ktorý má mimochodom na náš život ešte väčší vplyv ako reklamy v TV). To je blog, ktorý ma tvrdil v názore, že veci okolo spravovania nášho štátu nie sú také zložité ako sa zdajú na prvý pohľad. Zelená hliadka, ktorá začala dobrovoľným zberom odpadkov (ktorými sú niektoré časti miest doslova zaplavené) a prešla k problematike čiernych skládok či vizuálneho smogu a začala aktívnejšie tlačiť na miestnych zastupiteľov. A veľmi rýchlo sa objavili konkrétne príčiny, prečo sa niektoré problémy dlhodobo neriešia a bez tlaku obyvateľov sa ani nikdy riešiť nebudú. Tretím príkladom je Tom Nicholson, vďaka ktorému sa postupne odkrýva pozadie často až obludných systémov organizovaného zločinu, kde nitky siahajú až príliš vysoko. A takýchto príkladov je viac. Spoločným menovateľom je odkaz, že keď sa chce, tak sa dá. Nie vždy všetko vyjde, ale dôležité je to, že sa nespí. A začať o niečom hovoriť, spájať to do súvislostí a rozumne to vysvetľovať ľudom okolo seba, je prvý krok k riešeniu problémov. Je to ďalší priestor pre aktivizáciu občianskej spoločnosti. A krok k tomu, aby sme sa zobudili zo sna, že niekto naše problémy vyrieši za nás.
Niektorými blogermi som inšpirovaný a skutočne ich uznávam. Už nejaký čas som chcel založiť blog aj ja, ale pripadalo mi to len ako nadprodukcia. Na druhej strane, čím viac sa však pozerám okolo seba, čítam, premýšľam, hovorím, kladiem si otázky (občas nájdem aj odpovede) tým viac mám potrebu to niekomu aj povedať. Povedať niečo nahlas, aspoň sa pokúsiť (toto už začína byť patetické klišé J ). Aby som skončil s úvodom, ktorý nakoniec bude dlhší ako prvý príspevok, doplním len to, že viac ako rok mi trvalo, kým som sa vytočil natoľko, aby to prekonalo moju pohodlnosť. Väčšinou totiž veľa plánujem a buď to nedotiahnem (pretože už plánujem niečo iné), alebo to ani nezačnem, pretože prvotný impulz vyšumí a už ma zaujíma niečo iné. To je ďalší z moderných problémov – je toľko podnetov, že nakoniec nespracujeme žiadny. Ale treba s tým bojovať J
Začiatkom roka 2013 som sa prvý krát rozhodol, že si založím blog na SME. Stalo sa to potom, čo ma vytočili naša geniálna štátna firma, ktorá má takmer monopol na železničnú prepravu osôb na Slovensku. Cestovali sme s polovičkou z Banskej Bystrice (moje rodisko) do Bratislavy (tam teraz pracujem) a išla s nami aj jej mamka. Keďže som sa chcel vyhnúť čakaniu na lístky v rade, rozhodol som sa, že ich kúpim cez internet, zaplatím kreditkou a vytlačím doma. Stránka však odo mňa vyžadovala osobné údaje, okrem mena aj OP (neviem či nie aj ročné číslo, ale na tom nezáleží). Keďže na moje osobné údaje som si nemohol kúpiť tri lístky, tak som pre zvyšné dva tie údaje „upravil“. Podstatné bolo, že lístky boli riadne zaplatené a mali aj svoj jedinečný kód, podľa ktorého sa dali rozlíšiť. Sprievodca nám však tie dva „sfalšované“ neuznal a vo vlaku sme si museli kúpiť ďalšie dva, spolu teda päť lístkov pre tri osoby. Sprievodca tvrdil, že ich nemôže uznať, pretože nám nesedia s dokladmi. Na naše argumenty, že nie je možné lístok sfalšovať, keď má jedinečný kód (ktorý sa dal overiť scanerom, ten však ostal nepoužitý), nám neustále opakoval, že to nie je možné a že si ich musíme kúpiť, inak budeme čeliť dôsledkom. Dokonca sa nás zastali aj ostatní spolucestujúci, čo bola zaujímavá skúsenosť.
Celý proces pripomínal „staré dobré“ časy reálneho socializmu. Zákazník je buzerovaný a napriek tomu, že tú firmu, ktorá mu dokáže „osladiť život“ živí (okrem dotácie platí daňový poplatník aj každoročnú stratu na konci roka). Pánom je zamestnanec resp. úradník. S ním sa nedá rozprávať, pretože väčšinou má svoju naučenú pravdu a tu bude opakovať do konca sveta. Zodpovednosť je limitovaná. Jednoduché a bezbolestné. Určite takí nie sú všetci, ale sprievodca a aj pani za okienkom, ktorú som si dovolil otravovať svojou „zbytočnou reklamáciou, ktorú som si spôsobil sám“ tak na mňa pôsobili. Nakoniec to však dopadlo dobre a po mesiaci, tri dni po tom ako som doklady vyhodil, sa mi ozvali, že mi peniaze vrátia. Už som síce doklady nemal a peniaze som teda nemohol dostať, snahu si však samozrejme cením. Okrem spôsobu akým to prebehlo, nemôžem nášmu štátnemu železničnému monopolu (teda okrem tých nákladov čo platíme každý rok) vyčítať nič. Neskôr sa mi však stala ďalšia zaujímavá vec, ale keďže som sa zaviazal, že nebudem náhodných okoloidúcich čitateľov unavovať siahodlhými textami, tak o tom nabudúce. Všetkým, čo sa dostali až sem, ďakujem za prejavenú dôveru J .
