V marci 2003, keď Castrov režim nespravodlivo odsúdil a uväznil 75 kubánskych disidentov, zaviedla Európska únia sankcie voči Kube.
V máji 2008 režim síce prepustil na Kube štyroch väzňov svedomia a Kuba sa podpísala pod dve medzinárodné dohody o ľudských právach OSN z 28.februára 2008, v kubánskych väzniciach stále zostalo minimálône 58 ľudí výhradne za uplatňovanie ich zákadných práv.
Viackrát som na pôde Európskeho parlamentu vyjadrila svoj nesúhlas s urýchleným politickým rozhodnutím júnového samitu v roku 2008 počas slovinského predsedníctva v Bruseli, ktorý definitívne bez dôslednej analýzy situácie všetkých aspektov života kubánskych obyvateľov zrušil sankcie Európskej únie voči Kube. Očakávala som, že Európska únia bude po tomto kroku ešte ráznejšie trvať na tom, aby kubánsky prezident Raúl Castro s okamžitou platnosťou prepustil všetkých politických väzňov na Kube.
Myslím teraz aj na 46-ročného Antónia Ramóna Díaza Sáncheza, odsúdeného v rou 2003 na 27 rokov väzenia. Jeho rodinu som spolu s kolegami v Európskom parlamente podporovala. António je vážne chorý a potrebuje urgentnú pomoc. Inak, rovnako ako Orlando Zapata Tamayo, podľahne chorobe vo väzení.
Kubánci potrebujú nielen solidaritu s tými, ktorí o slobode môžu snívať pod hrozbou represálií a väzenia. "Ženy v bielom ( Damas de Blanco)" dnes potrebujú pomoc pri prepustení ich manželov, oponentov diktatorského režimu, ktorých väznenie v neľudských podmienkach pripravilo o zdravie a vo väzení im hrozí smrť.
Európska rada v spolupráci so španielskym predsedníctvom Európskej únie musí urobiť maximum pre väzňov svedomia z marcovej sedemdesiatpäťky v zmysle týchto dvoch dohovorov o ľudských právach OSN. Je potrebné vyzvať predstaviteľov Kuby na preskúmanie všetkých prípadov disidentov nezávislým a nestranným súdom a pokúsiť sa o ich prepustenie.
Pokiaľ všetky členské štáty Európskej únie nebudú pokračovať v presadzovaní demokracie a občianskych slobôd na Kube, budeme svedkami ďalších životov nevinne uväznených väzňov svedomia.
