Vo vlaku , ktorý kopíroval cestu transportu smrti, po trase Poprad - Žilina- Zwaardoň - Osvienčim a späť som dostala miesto pri Edite Grosmanovej. Po chvíľke, keď som jej odovzdala knihu môjho otca Štefana Kányaiho :" Poviem to teda vám všetkým," ktorý mal podobný osud ako ona v ruských gulagoch, sme si padli do náručia a otvorili sme si svoje srdcia.Zrazu sme si boli také blízke, akoby sme boli stále spolu.
Hovorila veľmi presvedčivo a úprimne o sebe, nadšene o svojej rodine a o svojich vnúčatách. „Moje vnučky neskonale milujem. Volajú ma babi a veľmi sa o mňa boja. Totiž ja ešte stále šoférujem, lebo tak sa cítim nezávislá a samostatná. Susedia môjho bytu na Wilson ave v Toronte si mysleli, že babi je moje krstné meno a tak ma teraz všetci volajú Babi." Hltala som každé jej slovo. Obdivovala som ju ako neúnavne poskytovala viac ako polhodinové rozhovory redaktorom prítomných médií . Fascinovala ma táto takmer 88. ročná starenka, jej entuziazmus, energia a chuť hovoriť a hovoriť. Pri nás sa často zastavili aj študenti stredných škôl zo Seredi, Košíc a Spišskej Novej Vsi. Počúvali a hltali rovnako jej slová.
Neľudské príbehy vraždenia človeka človekom, ktoré videla na vlastné oči a bola ich súčasťou, nám vyrozprávala trasľavým hlasom so slzami v očiach. Editka tiež so slzami spomínala: „ Videla som ako mladučká matka v náruči vo vankúšiku niesla svoje zavinuté dieťa. Príslušník SS si batôžtek vyhodil a s chuťou strelil do neho. Telíčko dieťatka bezvládne padlo na zem ... matka dieťatka skončila v plyne..."
Editka Grosmanová sa narodila 11. Júla 1924 v Humennom v početnej rodine Friedmannových. Otec vlastnil veľkú sklenársku firmu. Vďaka tejto profesii jeho rodina prežila fašistickú genocidu, zatiaľ čo ostatní príbuzní boli odvlečení a zavraždení. Edita a jej o málo staršia sestra Lea boli poslané na nútené práce najskôr na Slovensku. Z Popradu boli 25. marca 1942 v prvom transporte smrti s tisíckou slovenských dievčat odvlečené do Osvienčimu.
Oslobodenia sa dočkala iba Edita. Sestra Lea neľudským útrapám väzenia podľahla. „ Musela som sa pozerať ako mŕtve telo mojej milovanej sestry žerú krysy..." spomínala vo vlaku Editka. Po oslobodení sa Edita Grosmanová až do roku 1948 liečila vo Švajčiarsku z následkov onemocnenia , ktoré je spôsobili v lágroch príslušníci SS.
Vzhľadom na silnejúce prejavy antiseminizmu sa jej rodina v roku 1948 vysťahovala do Izraela. Edita sa odsťahovala so svojim snúbencom Ladislavom Grosmanom do Prahy. Ladislav Grosman pracoval ako redaktor knižných noviniek v Slovenskej knihe v Prahe a popri zamestnaní vyštudoval ešte Vysokú školu pedagogickú. Edita Grosmanová vyštudovala popri zamestnaní strednú školu a na Přírodovědné fakultě Karlovej univerzity odbor biológia. Po celý život pracovala ako vedecká pracovníčka vo výskumných a zdravotníckych zariadeniach v Prahe, v Izraeli a v Kanade. V roku 1968 so svojim mužom a synom emigrovali do Izraelu. Po smrti Ladislava Grosmana , ktorý zomrel v roku 1981, Edita žije teraz striedavo v Izraeli a u svojho syna v Kanade.
Edita Grosman: „ Prežila som peklo koncentrákov , aby som hovorila... Hovorila o zločinoch fašizmu a genocíde židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny, o zločinoch proti ľudskosti, o totálnom šialenstve, masových hroboch, o tisícoch hnijúcich mŕtvol, o dodnes nepotrestaných zločinoch, znásilňovaní ako forme totálneho ponižovania, trieskanie hlavičiek detí o stenu, amoku ... Hovorila o tejto hrôze, obludnosti udalostí a súvislostiach transportoch. ..."
Edita, stále energická a úžasne silná žena , ktorá prežila obludnú smrť svojej mladšej sestry Lejky, sa 23.3.2012 s úzkosťou vrátila spomienkovým vlakom s nami do Osvienčimu a Brzezinky. Spomínala na milióny ľudských osudov. „ Za každou ľudskou osobnosťou, ktorú transportovali do koncentrákov, sa skrývala osobnosť s túžbami, snami, nádejami, vlastným príbehom, radosťami a starosťami...."
Prežila som nezabudnuteľné chvíle s Editkou, manželkou spisovateľa Ladislava Grosmana. Jeho novela bola podkladom pre film Obchod na korze, ktorý bol v roku 1966 ocenený Oskarom. Editka mi vyrozprávala veselé príbehy s hlavným hrdinom filmu s Jožkom Krónerom.
Táto žena, ktorá prežila Osvienčim napriek traume, ktorú prežila od 25.3.1942 - 5.5.1945, oplývala závideniahodným optimizmom a radosťou zo života, ktorú v spomienkovom vlaku odovzdávala zástupcom médií, študentom a nám cestujúcim vo vlaku, v ktorom nechýbala premiérka Iveta Radičová, minister dopravy Ján Figeľ , Pavel Kravec generálny riaditeľ ZSSK, arcibiskup Róbert Bezák, generálny biskup ECAV Miloš Klátik a žídovský rabín.
V koncentračnom tábore v Brzezinkách, ktoré boli jatkami ľudstva, nám povedala: „ Obzerám sa za miliónmi ľudských osudov, ktoré milovali život a chceli žiť. Tá hrôza, ktorá stále sála z každého objektu, je pre Vás nepredstaviteľná ... Osvienčim je zakonzervovaná spomienka na zločiny, ktoré pošliapali ľudskú dôstojnosť ...."
"Generácia holokaustu pomaly odchádza, práve preto je nevyhnutné hovoriť a spomínať, aby to, čo už nebudú môcť povedať svedkovia o zverstvách, zachytili dejiny pre nadchádzajúce generácie," zdôraznil riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.
Čo sa raz stalo, to sa nikdy nemôže stratiť bez stopy. Nevinné obete pracovných, koncetračných, vyhladzovacích táborov a ruských gulagov nech sú pre nás mementom !!!!!!!!
