Keď ho v júni 1945 v Komárne vzali, študoval v Budapešti medicínu. Dôvodom deportácie podľa Ľudového komisariátu vnútra NKVD teda podľa „ sovietskej politickej polície" bolo podozrenie zo špionážnej činnosti. Odsúdili ho na desať rokov. „ Svoj rozsudok som nepodpísal," opisuje vo svojej knihe nespravodlivé odsúdenie. „Nerozumel som jazyku, v ktorom som mal rozsudok napísaný. Všetko, čo som pochopil, bolo, čo mi ukázali na prstoch- desať rokov. Špión a kontrarevolučný agitátor , čo mal napísané v rozsudku, nebola nikdy pravda. V Karagande sa v roku 1949 stretol so známym ruským spisovateľom Solženicynom, ktorý bol odsúdený na 15 rokov. Po Stalinovej smrti v roku 1953 došlo k opätovnej kontrole dokumentov väzňov. Bol rehabilitovaný, pretože sa dokázalo, že je nevinný a jeho obvinenie bolo vykonštruované. Po návrate domov 12. decembra 1953 už nemal možnosť medicínu dokončiť, a tak pracoval ako murár a neskôr ako stavebný technik na Pozemných stavbách v Nitre.
Otec nás v rodine príbehom svojej mladosti nezaťažoval. O tom, čo v pekle stalinských gulagov prežil, aby nás ochránil pred príslušníkmi ŠTB, radšej nehovoril. Otvorene rozpovedal príbeh svojej mladosti v gulagoch až po revolúcii v roku 1989. Otec vo svojej knihe hovorí o ceste do nehostinnej ruskej krajiny, ktorá trvala niekoľko mesiacov . Takmer 90 tisíc ľudí putovalo v dobytčích vagónov do Trnavy, Bratislavy odtiaľ do mesta Baden bei Wien . „ Výlet" odsúdencov pokračoval do Maďarska a odtiaľ na Sibír s cieľom cesty GULAG . Vorkuta, Kolyma, Kemerovo, Stalinsk,Kišinev, Gubjanka, Lemberg, Novosibirsk, Potyma, Karaganda, Džezkazgán... , sú miesta, kde prežil strastiplných takmer deväť rokov svojej mladosti. „ Keď som sa dostal za severný polárny kruh, teplota dosahovala viac ako 30 stupňov pod nulou. Vo vagóne bola taká zima, že sme mali cencúle i vo vnútri. Bolo nás tam okolo 120, niektorí z nás museli celú cestu spať po stojačky." V Karagande sa v roku 1949 stretol so známym ruským spisovateľom Solženicynom, ktorý bol odsúdený na 15 rokov za to, že v jednom liste adresovanom manželke napísal, že vojna je stratená a podmienky vojakov sú nedôstojné. O tomto stretnutí napísal otec aj krátku poviedku, ktorá zatiaľ nebola vydaná. Solženicyn na neho urobil obrovský dojem, niektoré z jeho básní otec aj zhudobnil. Spájali ich spoločné osudy, keďže tam boli nevinne. Ich cesty sa rozdelili, otca po krátkom čase presunuli do iného gulagu.
Stalinova konečná stanica odsúdencov na smrť, z ktorej našťastie otec po Stalinovej smrti dostal spiatočný lístok, otca poznačila. Skrýval v sebe obrovské tajomstvo. Snažila som sa preniknúť do tajov jeho života, nebolo to však ľahké. Až do svojej smrti v júli 2006 písal pamäti, v ktorých opisoval neuveriteľné veci...schudnuté a vyziabnuté ľudské trosky zobrali z vagónov. Asi päť- šesť z nás bolo tak zoslabnutých, že ich nevedeli naložiť do vagónov... nepamätám sa , či som za tých takmer deväť rokov bol nasýtený aspoň päťkrát... Nedostatok vody nás prinútil piť vlastný moč. Aby sme dostali väčší prídel potravy, cestovali sme spolu s mŕtvymi, tak sme mohli dostať prídel stravy aj na nich. Ich smrť sme ohlásili, až keď zápach biologického rozkladu tela si všimli strážcovia. Mŕtvolu niekde na neobývanom území vyzliekli a nahú ju vyhodili z vagónu napospas vlkom a túlavým psom. .. obrovský barakový tábor s trojitým ostnatým drôtom s vysokými strážnymi búdkami bol nevľúdny a plný násilia a zločinov. Smrť pre mnohých väzňov bola vykúpením. Mŕtvych hádzali do pivnice. V pivnici hladní väzni si občas vyrezali a opiekli mäso, ktoré ostalo na stehnách mŕtvych... pod číslom 392 som pracoval v kameňolome, v dnešnom Perme som pracoval na výstavbe hydroelektrárne, v Džezkazgane v hĺbke 650 m sme dolovali meď, olovo a mangán... stretol som sa aj s Dušanom Slobodníkom...keď som sa vrátil domov, mama a otec, ktorí ma oplakávali neverili ... objal som náš veľký gaštan na dvore a pobozkal som rodnú Zem, bol som konečne doma. V závere pamätí je napísané: „ Chcem, aby sa mladí dozvedeli, aké hrôzy sme prežili. Také niečo sa už nesmie nikdy opakovať!
GULAG= Glavnoje Upravlenije Ispravitelno-trudovych Lagerej v preklade týchto päť písmen znamená Hlavnú správu nápravno - pracovných táborov. Gulagy boli oddelenia tajnej polície Sovietskeho zväzu, ktoré sa začali stavať už v Leninových časoch v roku 1919 a zrušené boli až v rokoch 1960 a niektoré až po úplnom páde komunizmu. Izolovali tu tzv. triednych nepriateľov, využili ľudí ako lacnú pracovnú silu a po úplnom vyčerpaní väzňov ich v tichosti zlikvidovali.
V roku 1945 neboli do gulagov odvážaní iba politickí väzni, vojaci, zajatci ale aj obyčajní jednoduchí ľudia z Československa. Ak by sme chceli hovoriť o presných číslach tak uvediem teóriu podľa Roberta Conquesta, britského historika , ktorý sa špecializoval na Sovietsky zväz. Podľa jeho zistení sa asi v 2100 GULAGOCH vystriedalo za rok asi 8 miliónov väzňov, v roku 1948 to bolo 10 miliónov a v roku 1952 až 13 miliónov. Z toho ročne bolo asi 855 tisíc úmrtí . Niektorí boli popravení , iní zomreli vysilení alebo z rôznych iných príčin. Len za obdobie 1938 - 1953 môžeme podľa rôznych výpovedí svedkov, ich príbuzných hovoriť asi o počte 12 miliónov mŕtvych, ktorí v nich zahynuli!
