Oči strýka Henryho Goldsteina sa zaliali slzami, tvár mu osivela a ústa sa stiahli do kŕča. Jeho neprítomný pohľad neveštil nič dobré. Hlas vychádzajúci z rádia sa mi zarýval hlboko pod kožu, rovnako ako ostatným v miestnosti. Ten hlas bol nezameniteľný. Bol hlasný, autoritatívny a znel agresívne. Bol to hlas „vodcu“. Tak aspoň nazývali toho, kto mal náš strach, poníženie a stratu bezpečia na svedomí. Volali ho Adolf Hitler. Jeho prejavy boli neprekonateľné. Prednášal ich s toľkou horlivosťou, že sa z toho človeku urobila husia koža. Dokonca sa hovorilo, že ho vlastné prejavy natoľko vzrušujú, že si musí držať pred rozkrokom čiapku, aby nebolo vidieť jeho stoporený úd. Vďaka nim však dokázal presvedčiť o svojich diabolských plánoch nespočetné množstvo ľudí a tí ho slepo nasledovali.
V miestnosti nastalo hrobové ticho, ale Hitlerov hlas z rádia neutíchol. „... Židia sú nepochybne rasou, ale nie sú ľudskou rasou. Musíme strážiť existenciu a reprodukciu našej rasy práve tak, ako čistotu našej krvi. Verím, že jednám v súlade so stvoriteľom, lebo bojom proti Židom konám jeho prácu...“
Jeho slová sa šírili miestnosťou ako mor, ktorý pomaly, ale isto skántri nielen telo, ale i dušu. Zneli tak neuveriteľne. Ako môže niekto čo i len vysloviť takúto myšlienku? pýtala som sa samej seba. Iba ak sám diabol v ľudskom tele.
Ticho bolo nekonečné a ja som s obavou čakala, čo bude nasledovať. Po chvíli strýkova roztrasená ruka ukázala na dnešný výtlačok novín ležiacich na stole. Bol to týždenník Der Sturmer, z ktorého sa dozvedal o dianí v Nemecku. Noviny vydával nemecký nacistický politik Julius Streicher. Boli vlastne antižidovským prostriedkom nacistickej propagandy a vykresľovali Židov len v tej najhoršej podobe. Noviny si z nich robili posmešky aj karikatúrami.
„Je to vôbec možné, aby sa v novinách objavovali takéto nezmysly?“ neustále hromžil strýko, ktorý vždy plný hnevu komentoval kresby Židov v rôznych ponižujúcich situáciách. Na najneškodnejšej bol Nemec heroicky stojaci na brale a pod ním Žid padajúci do rokliny. Napriek tomu, že mi boli takéto obrázky proti srsti, častokrát som nevedela schovať úsmev na tvári, pretože strýkove teatrálne pohyby, ktorými sa snažil zachytiť výrazy trpiacich Židov, boli veľmi komické. Na tvári sa mu striedali grimasy jedna za druhou, pričom ich predvádzal s takou horlivosťou, že mu jeho večne zababrané okuliare takmer vždy skončili až na brade. Raz keď sa snažil napodobniť Žida oblečeného v pruhovanom pyžame, ktorý sa drží väzenských mreží, zodvihol stoličku a jej mrežovanú časť si pritlačil natoľko k tvári, že mu jedno zo sklíčok na okuliaroch vypadlo na zem a ako ho hľadal, omylom si ho rozšliapol.
Ničím výnimočným neboli ani hanlivé vyhlásenia na adresu Židov od samého „vodcu“ Adolfa Hitlera, ktorý bol často v novinách citovaný. Strýko ich čítal najmä preto, aby sa dozvedal o protižidovských náladách Nemcov Nežidov a plánoch, ktoré spriadali. Čoraz častejšie sa šírili informácie o tom, ako chce nemecká vláda bojovať s takzvanou „pliagou spoločnosti“, za ktorú boli židovskí občania považovaní.
Sprvu som si myslela, že prst strýka Henryho mieri na dnešný výtlačok novín. V tom som spozorovala akýsi kus papiera, ktorého okraje boli lemované okrasným, sýto červeným prúžkom a v jeho pravom rohu sa vynímal hákový kríž. V strede sa nachádzal pravdepodobne akýsi oznam. Podišla som bližšie, aby som ho prečítala, i keď písmená na ňom boli priam obrovské. Stálo v ňom: „Policajné nariadenie o označení zo dňa 1. septembra 1941: Židom, ktorí dovŕšili šesť rokov veku, je zakázané vychádzať na verejnosť bez židovskej hviezdy. Židovskú hviezdu tvorí čierno obtiahnutá šesťcípa hviezda o veľkosti dlane zo žltej látky s čiernym nápisom Jude. Musí sa nosiť na ľavej strane hrude pevne prišitá k odevu. Kto tento zákaz úmyselne alebo z nedbanlivosti poruší, bude potrestaný peňažnou pokutou až do výšky 153 ríšskych mariek alebo väzením až do šiestich týždňov.“
Oči mi prebehli po tomto ozname a v nemom úžase som sa nedokázala ani pohnúť a nieto ešte prehovoriť. Mlčanie prerušil strýko. Jeho hlas znel vzdialene, plný obáv a strachu. To čo hovoril znelo neuveriteľne, ale bohužiaľ pravdivo.
„Práve sme sa dozvedeli, že nás chcú značkovať ako nejaký dobytok. Nielenže nás chcú vysťahovať z nášho domu a strčiť nás bohvie kam, ale toto?!“ Po týchto slovách zmĺkol, akoby hľadal slová, ktoré by vyjadrili zlosť a beznádej. Nakoniec však povedal: „Nemáme veľa času, musíme sa pobaliť a čo najrýchlejšie opustiť toto miesto. Choďte deti a zoberte si len to najdôležitejšie.
Vzápätí sa otočil a odišiel do kuchyne, ktorá bola s jedálňou spojená dvojkrídlovými posuvnými dverami. Nasledovala ho aj teta Bettina. My sme ich s hrôzou v očiach sledovali a bez akýchkoľvek zbytočných otázok sme sa ponáhľali pobrať veci. Každý z nás v kútiku duše tušil, že tento moment nastane. Len sme nevedeli kedy. Napriek strýkovej snahe uchrániť nás od klebiet ľudí, ktoré sa šírili ako mor, to nebolo možné. Aspoň nie na dlho. Doteraz boli všetky tie pletky iba formou akéhosi zastrašovania a nikto z nás to nepovažoval za reálnu hrozbu. Pravdou bolo, že som si mnohokrát všimla nevraživé pohľady Berlínčanov, ktorými častovali Židov. Že by však zašli až takto ďaleko, bolo pre mňa aj ostatných nemysliteľné.
Z kuchyne sa ozýval vzlyk tety Bettiny. „Henry čo budeme teraz robiť, kam pôjdeme?“
Strýko Henry bez váhania odpovedal. „Odmietam nosiť tú prekliatu hviezdu ako nejaký vôl. Tie hyeny. Bodaj by sa škvarili v pekle. Veď to nie sú ľudia! Neboj sa, Betty,“ dodal o čosi pokojnejšie, „poznám nejakých ľudí, ktorí nám pomôžu utiecť z tohto pekla. Choď sa pobaliť, nech nás tu nenájdu. Čoskoro si pre nás tí diablovi posluhovači prídu,“ ukončil rozhovor a pobral sa do kúpeľne. Meno osoby, ktorú strýko spomenul, som nezachytila. V tej chvíli mi to však nepripadalo dôležité.
Vtedy mi hlavou preblesklo, že 15. september 1935, keď boli prijaté takzvané Norimberské rasové zákony, bol asi len začiatkom nášho utrpenia. Tieto zákony zbavili Židov a ďalších „nevhodných“ obyvateľov Tretej ríše dôležitých občianskych aj politických práv. Definovali, kto je občanom, a boli schválne formulované tak, aby Židia jej občanmi prestali byť. Ďalším zo zákonov tzv. Zákon na ochranu krvi, im zakazoval uzatvárať manželstvá s Árijcami, teda nemeckou rasou, ktorá začala byť voči Židom nadradená. Manželstvá medzi Židmi a nemeckými štátnymi príslušníkmi boli považované za neplatné. Bol taktiež zakázaný aj akýkoľvek partnerský či milenecký vzťah medzi nimi. Nemecká ríša začala chrliť jeden absurdný zákon za druhým.
Ďalšia pohroma, ktorá nás čoskoro čakala, býva označovaná ako Krištáľová noc. Udiala sa z 9. na 10. novembra 1938, kedy nemecký štát organizoval hon na nemeckých Židov. Skončil sa plienením synagóg, obchodov, zatýkaním mnohých Židov
a dokonca ich vraždením.
Po tejto krvavej noci nemecké ochranné oddiely SS* svoje desivé vyčíňania ešte znásobili. Zasiahlo to takmer všetky židovské rodiny, vrátane Henryho. Jeho sieť obchodov, ktoré sa orientovali na predaj kóšer** potravín a vína, boli tej noci vyplienené. Neostalo z nich nič. Zásoby, ktoré mala Henryho rodina ukryté v skladoch za Berlínom, sa pomaly míňali a každým dňom sa na stole objavovala menšia a menšia porcia jedla. Peniaze, ktoré strýko poctivo odkladal do banky na horšie časy, prepadli štátu a keby niet šetrnej tety Bettiny, rodina by ostala bez groša. Zaobstarať peniaze na chod domácnosti bolo čoraz ťažšie. Ožobráčeným ľuďom neostávalo nič iné, len čakať. Situácia sa však iba zhoršovala. Na výkladoch židovských obchodov či na vstupných dverách do židovských bánk, lekárskych ambulancií, lekární, advokátskych kancelárií, skrátka na všetkom „židovskom“ sa začali objavovať hanlivé nápisy, znak Dávidovej šesťcípej hviezdy a nechýbali ani kresby tvárí s nápadne veľkým nosom.
Nebolo však času na to, aby som sa zamýšľala nad smutnými udalosťami, bolo treba sa pozviechať a konať. O pár hodín sme sa už všetci zakrádali tmavou ulicou a v tichosti nasledovali strýka Henryho. Nevedeli sme, kam nás vedie. Všetci sme mu však verili. Bol našim záchrancom. Mňa s bratom Maxom zachraňoval už po druhý raz.
Noc bola tmavá a chladná. Na nebi nesvietila ani jedna hviezda, ktorá by ukazovala smer, ktorým sa máme vydať. Boli sme oblečení do tmavých šiat a na nohách sme mali len ponožky, aby sme sa dokázali prešmyknúť do úkrytu čo najnenápadnejšie a najtichšie. Vďaka tme mi noha takmer zakaždým skončila v kaluži. Na premočených nohách som cítila aj ten najmenší kamienok. Prešli sme asi tri ulice a mne začala byť taká zima, že mi začali drkotať zuby. Teta Bettina na mňa súcitne pozrela, pristúpila ku mne bližšie, vložila si moju ruku pod jej pazuchu. Prehodila cez nás tmavú deku a spolu sme sa zakrádali za ostatnými. Kráčali sme v zástupe ako počas smútočného obradu.
Táto naša čudná družina v podstate aj bola smútočným sprievodom, ktorý síce neoplakáva smrť blízkeho, ale smúti za čímsi iným. Tým bola naša sloboda. Trpkosť, ktorú sme všetci pociťovali, sa odrážala v našich tvárach. V ten večer sa mi zdalo všetko pochmúrne, vrátane milovaného Berlína. Akoby niekto šibol čarovným prútikom a všetko pekné sa z neho vytratilo. Pokojnú atmosféru mesta ovládol sám diabol a z každej ulice sa šíril strach. Zrazu sa mi zdalo toto mesto nepriateľské a pocit bezpečia sa nadobro vytrácal každým naším krokom. Prechádzali sme mnohými známymi aj menej známymi ulicami.
* SS alebo inak „Schutzstaffel“ bola polovojenská organizácia, ktorú zriadila nemecká nacistická strana (nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana). Na jej čele stál jeden z najbezcitnejších predstaviteľov nacistickej strany Heinrich Himmler.
** Nezávadné, čisté; pripravené podľa pravidiel židovských náboženských predpisov.
