Albánsko patrí medzi európske krajiny, ktoré sú na mape nášho poznania vyznačené bielou farbou a nápisom Hic sunt leones. Izolácia, do ktorej voviedol Albánsko Enver Hodža kedysi v 60. rokoch minulého storočia, prakticky naďalej pretrváva a železná opona sa len máličko pootvorila. V mysliach ľudí panuje voči tejto krajine silná nedôvera a keď som svojim priateľom a známym povedal, že sa chystám na dva týždne do Albánska, po začudovanom pohľade nasledovali najčastejšie dve otázky: Čo tam? a "Nebojíš sa? Na prvú otázku sa mi odpovedalo ľahko: Som typ človeka, ktorý si všade nájde niečo pekné a zaujímavé, čo stojí za spoznanie, takže prečo by práve Albánsko malo byť výnimkou? Na území Albánska sa motali Ilýrovia, Gréci i Rimania, takže určite po sebe zanechali niečo pekné. Krása prírody nie je priamo úmerná HDP a navyše tam nebudú na moje zmysly útočiť reklamy na Coca-Colu alebo McDonald (v tomto som sa trošku mýlil). S druhou otázkou to už bolo ťažšie. Môj argument, že mafiánov v Albánsku sa nebojím, lebo sú dávno všetci u nás, neuspel. Ale cestovka, s ktorou som hodlal ísť, má vždy dôkladne všetko preverené, takže na ich tvrdenie, že Albánsko je bezpečné, som bol ochotný dať aj svoju hlavu. Ako sa ukázalo, pokojne som tak mohol urobiť.
Prvým prekvapením bol už vstup do Albánska, lebo sme čakali dlhý pobyt na hranici. Čiernohorci síce trochu šaškovali, ale iba asi 15 minút. Albánsky colník sa len prešiel po autobuse, hodil očkom do pasov, s úsmevom nám zakričal Welcome to Albania... a boli sme v Albánsku. V prvej dedinke sme v samoobsluhe (!) zamenili peniaze (100 lekov = 30 Sk) a na mieste sme si overili, koľko nás budú stáť základné poživatiny - chlieb asi 20 Sk a koňak Skanderbeg asi 80 Sk. Okrem toho sme tam objavili rôzne sáčkové polievky Vitana s českým a slovenským textom.
V dotyčnej dedinke (meno som zabudol) sme sa prvý raz stretli s fenoménom, ktorý nás sprevádzal po Albánsku takmer na každom kroku. Koše a kontajnery na odpadku Albánci s prehľadom väčšinou ignorujú a ako skládky odpadu im slúžia cesty a chodníky. Nemôžem povedať, že Albánsko sa topí v odpadkoch, to by som tejto milej krajine krivdil, ale šokovalo nás, keď sme boli v horách, kde široko-ďaleko nebolo živej duše a zrazu sa na svahu zjavila hromada odpadu, očividne vysypaná z nákladného auta. Podobná skládka bola aj vedľa mauzólea národného hrdinu Skanderbega. Nachádzali sme však aj miesta, ktoré boli pekne upravené a vyzametané, no bolo tak skôr vo väčších mestách, najmä na pobreží.
Nasledovala cesta do horskej dedinky Xhaj, kde sme strávili dve noci. Tam sa znova ukázalo, že v Albánsku sa budeme stretávať s javmi, na aké nie sme z domu zvyknutí. Napríklad na políčka s konopou, z ktorej sa robí marihuana. Keď sme sa pokúsili anglicko-taliansko-česko-slovensky u miestnych vyzvedieť, či je to s kostolným poriadkom, domnievali sa, že máme záujem a pozvali nás do krčmičky, že tam si môžeme marihuanu kúpiť a pofajčiť si. Pokiaľ viem, nikto túto ponuku nevyužil. Nakoniec sme sa však porozumeli a dozvedeli sme sa, že marihuana sa pašuje do Čiernej Hory.
Hory však majú Albánci pekné, všetka česť. Pokrývajú väčšinu krajiny a na mnohých miestach padajú strmo do mora. Nájdu sa tam aj národné parky, ale s ochranou prírody to Albánci ešte nemyslia celkom vážne a ako som spomenul, slúžia aj ako divoké skládky odpadu. Horské dedinky majú svoj pôvab, najmä keď tam zavítate ako turista. Pre tamojších obyvateľov to však je tvrdý život, ktorý im nič nedaruje zadarmo. Pôda je chudobná, podnebie tiež nie je práve dobroprajné a svedčí skôr ovciam a kozám, ktoré sa popásajú na stráňach, než plodinám. No opäť sa mi potvrdilo, že čím menej ľudia majú, tým sú srdečnejší a ochotnejší rozdeliť sa aj s tým málom. Hoci sú chudobní, často sa nám stávalo, že nás pozvali domov na kávu alebo čaj. Nepatrilo by sa také pozvanie odmietnuť, no zakaždým sme aspoň pre deti nechali nejaké cukríky či iné sladkosti.
Prvé mesto, ktoré sme navštívili, bola Shkodra. Dozvedeli sme sa, že je to najchudobnejšie mesto v Albánsku a zrejme je to aj pravda. Mnohé cesty boli rozbité, samá jama, blato a voda, s čím sme sa až tak často nestretávali.
Ale už v Shkodre sa ukázalo, prečo sa Albánsku - okrem iného - hovorí krajina Mercedesov. Z 10 áut je 8 Mercedesov a o ten zvyšok sa delia VW, Opel, Ford, prípadne sem-tam Škodovka. O pôvode tých áut sa nebudem rozpisovať, ale keď vám jedného dňa zmizne Mercedes, choďte ho pohľadať najprv do Albánska. V Shkodre nás fascinovali najmä dve veci: úžasný parný valec, ktorý používali asfaltéri, a trh s topánkami, na ktorom ste si mohli kúpiť topánky od výmyslu sveta. Ale... buď pravú, alebo ľavú topánku! Hoci sme tam urobili dôkladnú inventúru, nenašli sme tam jeden-jediný pár. Túto trhovú politiku sme síce nepochopili, no keď to Albáncom vyhovuje, tak im to nebudeme brať, no nie?
Albánsko je aj krajina bunkrov. Hodža ich nechal postaviť asi 750 000 a nájdete ich na každom kroku, často aj na celkom nepochopitelných miestach. Najviac nás zrejme pobavili bunkríky na pobreží, ktoré boli postavené tak "dômyselne", že ich príliv zakaždým zaplavil. Vojenské myslenie je niekedy ťažko preniknutelné a pokiaľ má takto vybudovaný bunker nejaký význam a zmysel, zostal nám utajený.
(Pokračovanie nabudúce... ak bude záujem!)
