Centrum každého mesta býva väčšinou reprezentatívnejší ako iné časti mesta a nebolo to ináč ani v Shkodre. Hlavné námestie s obrovským pomníkom obetiam druhej svetovej vojny obklopovali moderné, resp. rekonštruované výškové budovy s početnými obchodmi a kaviarňami na prízemí, ktoré by sa celkom pekne vynímali aj u nás. Intenzívna stavebná činnosť sa prejavovala nielen vo výstavbe obytných domov, ale aj vo výstavbe kostolov. Zaujímavé je, že hoci 70 % obyvateľov Albánska sa hlási k islamu, nových mešít sme videli málo. Najčastejšie sa stavajú pravoslávne kostoly a ako mi povedal jeden stavbár medzi nami, remeselná práca bola veľmi pekná a precízna. Novostavby sa vyznačujú zaujímavým prvkom - na každej visí nejaká plyšová hračka, najčastejšie medvedík, prípadne je na nej postavený strašiak (ako v našich záhradách), čo má slúžiť ako ochrana pred zlými duchmi, aby stavbu nezbúrali.
Po obhliadke Shkodry sme sa vybrali na stredovekú pevnosť Rozafa, ktorá sa vypína nad mestom. Podľa povesti ju postavili traja bratia a veštba im prikázala, že keď do nej zamurujú manželku jedného z nich, stane sa nedobytnou. Mala to byť tá manželka, ktorá ako prvá prinesie na druhý deň raňajky. Hoci sa bratia dohodli, že manželkám nič nepovedia, len najmladší dodržal slovo... a prišiel tak o manželku. Pevnosť je rozľahlá, je tam čo vidieť a najmä je z nej pekný výhľad na Shkodru.
Zo Shkodry sme sa pobrali do mestečka Lezha, ktoré má pre Albáncov zvláštny význam. Zomrel tu totiž ich národný hrdina Skanderbeg, bojovník za slobodu Albánska v čase tureckých výbojov. Spočiatku síce slúžil Osmanskej ríši, no neskôr sa postavil na čelo albánskeho odboja. V Lezhi má postavené mauzóleum s bustou, mapkami a rozmanitými reliéfmi znázorňujúcimi niektoré etapy jeho života. So Skanderbegom sme sa stretávali na každom kroku, lebo v každom meste sme nachádzali jeho sochy a boli po ňom pomenované ulice či námestia. My sme sa s jeho menom však najčastejšie stretávali na nálepke rovnomenného koňaku, ktorým sme pripíjali na jeho večnú slávu (Skanderbegovu, samozrejme). Koňačik nie je zlý, no trošku štipľavý. Ešte je aj Skanderbeg brandy a tá je o niečo lahodnejšia, ľahšie steká dole hrdlom.
Po návšteve Lezhi sme sa utáborili na brehu mora, kde sme sa vyčvachtali v mori, poobdivovali už spomínané bunkríky, pokochali sa pekným západom slnka a tešili sa zo života. Apropos táborenie. Albánsko ešte nie je orientované na turistický ruch, takže kempingy sú tam neznámy pojem. Tak sme táborili buď vo voľnej prírode, prípadne sme sa rozložili v blízkosti nejakej taverny alebo na okraji dedinky (čo bolo dohodnuté vopred). Nech sme však táborili kdekoľvek, nikdy sa nestalo, že by nás niekto obťažoval ani nikomu nič nezmizlo.
Na druhý deň sme si urobili vychádzku do príbrežnej oblasti s početnými močariskami, ktoré boli rajom pre početné druhy vtáctva. Zapáčilo sa tam však aj Mussoliniho ministrovi financií, ktorý si tam počas okupácie Albánska postavil peknú vilku, v ktorej je dnes reštaurácia s kaviarňou. Albánci majú k Taliansku doteraz blízko - nielen vzdialenosťou : Taliani dosť investujú v Albánsku, veľa mladých ľudí chodí za prácou do Talianska, je možné sledovať taliansky rozhlas a televíziu a taliančina je v albánskych školách jazyk číslo 1.
Z lona prírody sme sa pobrali do mesta Kruja, Skanderbegovho rodiska. Ako ináč, nad mestom dozeral prísnym pohľadom Skanderbeg, ktorý má v tej vyššej časti mesta postavený jazdecký pomník. No celkom nad mestom je pevnosť, ktorá bola dlhý čas jeho hlavným sídlom a kde je teraz najväčšie Skanderbegovo múzeum v Albánsku. Z pevnosti však veľa nezostalo, no ešte vždy sa tam pracuje a odkrývajú sa ďalšie zvyšky múrov a predchádzajúcich obydlí. Pod pevnosťou je turecký bazár so suvenírmi, no zaujímavejšie pre nás boli obchodíky, kde sa predávali všakovaké starinky, nad ktorými by zaplesal každý milovník starožitností a starého remeselného náradia. Najväčší lákadlom však nesporne bol miestny pekár, ktorý hádzal teplý a voňavý chlebík v pece rovno na pult. Väčšinou sme si kúpili hneď dva bochníky - jeden sme zjedli hneď, len tak, bez ničoho a druhý sme si odložili na neskoršiu konzumáciu.
Z Kruje sme zamierili do Tirany, no o tej až nabudúce.
