Tirana bola založená v roku 1614, no hlavným mestom Albánska sa sala až v roku 1920. Momentálne sa počet jej obyvateľov odhaduje na asi 400 000, no presný počet nie je známy. Hoci mesto utrpelo dlhou izoláciou od sveta (rovnako ako celé Albánsko), pomaličky sa stavia na nohy. Samozrejme sa dajú nájsť nešváry, no viac nás zaujímali zmeny k lepšiemu. A bolo ich nemálo.
Už pri vstupe do mesta sme zaregistrovali intenzívnu výstavbu. Na predmestiach vyrastali vežiaky i rodinné domy, ktorými by nepohrdli ani naši zbohatlíci. Zaujímalo nás, skadiaľ sa berú peniaze na výstavbu. Zdroje sú dva: 1. zahraniční Albánci posielajú peniaze svojim príbuzným, ktorí si stavajú často honosné rezidencie, 2. špinavé peniaze z nekalej činnosti, ktoré sa takto prepierajú. Bez ohľadu na pôvod peňazí, stavia sa a rekonštruuje. Tirana sa v mnohom nelíši od našich miest: nové obchody, pekne zariadené butiky, kancelárie vybavené modernou technikou a v nich šarmantné, elegantne oblečené pracovníčky (Albánky sú kočky, neverili by ste!). Na každom kroku kaviarne, dalo sa posedieť aj pri pivku, či vcelku lacno najesť sa. Široké ulice sa hviezdicovito zbiehajú do centrálneho námestia - samozrejme Skanderbegovho námestia - obkoleseného mohutnými stavbami ešte z čias albánskeho socializmu s príslušnou výzdobou.
Nebolo by to však Albánsko, kedy sa v Tirane nestretli úžasné kontrasty, nad ktorými sme často len nechápavo krútili hlavou. Napríklad sme sa stretli s týmito dvoma stavbami:
Mám síce veľkú chuť nechať vás hádať, čo je v tej prvej stavbe, ale pochybujem, že by to niekto uhádol. Nebudem vás napínať: je to benzínová pumpa!!! A tá druhá stavba za rumoviskom, pod ktorou stojí Mercedes (ako ináč), je hlavná železničná stanica. Železnica nemá v Albánsku na ružiach ustlané, lebo hornatý terén predstavuje značnú prekážku výstavbe tratí, takže viac sa uplatňuje autobusová doprava. Videli sme aj zopár vlakov, no vagóny boli zlepence všetkých možných železničných firiem. Videli sme aj vagón s označením ČSD. Pokiaľ vás zaujíma cena benzínu, bezolovnatý stojí v prepočte 40 - 42 Sk, pričom na severe je lacnejší.
Keď sme sa pokochali Tiranou a posedeli si pri káve, pobrali sme sa na horu Dajtit, ktorá sa vypína nad mestom. Cesta trvala takmer hodinu a pol, lebo sme sa museli vyštverať do značnej výšky, no stálo to za to, lebo výhľad bol veľmi pekný.
Kúštik pod vrcholom hory je reštaurácia s vyhliadkovou terasou (celkom na vrchole je vojenská stanica) a my sme sa utáborili neďaleko nej na čistinke s takýmto výhľadom na nočnú Tiranu:
Na druhý deň sme pokračovali na juhovýchod do mestečka Elbasan. Milé mestečko s peknou starou štvrťou s kamennými domami a kľukatými uličkami zaklenutými viničom, ale zaujímavá bola najmä moderná výstavba v centre mesta. Elbasan vynikal aj čistotou, hoci ani v Tirane nebol veľký neporiadok, najmä v strede mesta, no pekné boli obchodíky v západnom štýle so značkovým tovarom. Mimoriadne na nás zapôsobila veľmi pekne riešená reštaurácia pri hradbách, vkusne zakomponovaná medzi vykopávky, resp. nad ne.
Na druhej strane hradieb sa ešte kopalo a ako ináč, len čo nás robotníci uvideli s fotoaparátmi v rukách, volali na nás, aby si ich vyfotili. Toto bol bežný jav, s ktorým sme sa v iných krajinách nestretávali. Spočiatku bol menší problém s odmietaním, lebo automaticky sme pokrútili hlavami a išli sme ďalej, zanechajúc za sebou nechápavé pohľady. Až neskôr sme si uvedomili, že Albánci krútia hlavou na znak súhlasu a prikyvujú na znak nesúhlasu. Česi to mali s komunikáciou o niečo horšie, lebo "nie" sa po albánsky povie "jo". Inak albánčina je svojský jazyk. Nepatrí do žiadnej skupiny a vraj sa odvozuje zo starej ilýrčiny. Je v nej niekoľko medzinárodných slov, no skromne. Nedá sa povedať, že by sme zvládli čo len najzákladnejšie výrazy. Keby ste však išli do Albánska, dobrý deň sa povie "mirdita", ďakujem je "ju falem nderit" a koľko stojí koňak? je "sa košten ňi koňak?"
A z Elbasanu sa poberieme ďalej na juhovýchod k Ochridskému jazeru na ktorý tvorí hranicu medzi Albánskom a Macedónskom. Ale až neskôr...
