Skôr ako sme sa utáborili na brehu jazera. navštívili sme rybársku dedinku Lin - a pocestovali sme tak 50 rokov v čase do minulosti. Pre nás to bola romantická a malebná dedinka s jednou hlavnou ulicou, z ktorej sa zvažovali k jazeru úzke uličky. Na priedomí posedávali staršie ženičky a určite rozoberali niečo iné ako to, kto vypadne z Veľkého brata alebo ktorej nádejnej albánskej superstar pošlú svoj hlas. Títo ľudia majú celkom iné starosti, lebo život sa tam s nimi nemazná. Možností zárobku je pramálo, obživu zabezpečuje najmä rybolov a malé políčka, prípadne nejaká hydina či kozička. Ale nový kostol nesmie chýbať...
Keď sme sa poprechádzali po dedinke a rozdali deckám cukríky, utáborili sme sa pri jazere. Čistá voda priam lákala na kúpačku, čo sme bez váhania využili. Na druhý deň, len čo spoza macedónskych hôr vykuklo slniečko,
vydali sme sa na cestu do mesta Korce. Cestou sme sa zastavili pri veľkom bunkri a v meste Pogradec, no to bolo celkom nezaujímavé, takže sme v ňom len nakúpili ovocie a hajde ďalej. Na druhej strane Korce malo čo ponúknuť. Majú tam obrovské trhovisko, kde sa predáva absolútne všetko, čo človek môže i nemôže potrebovať. A uprostred trhoviska je krytá tržnica, kde sa v jednej časti predáva ovocie a v druhej syry. Ale aké syry! Mäkké, tvrdé, biele. žlté... a hlavne lacné. Tak sme sa zásobili. Viete si predstaviť vzduch v autobuse, keď sa každý pochválil, čo kúpil a dal aj ochutnať?
Ďalej majú v Korce niekoľko pekných moderných stavieb, naznačujúcich, že nielen mestu, ale aj Albánsku sa pomaly blýska na lepšie časy.Podobne ako u nás, prevažne to boli finančné inštitúcie, ale aj sídla súkromných firiem.
Mne osobne sa páčil miestny kostol, ktorý bol pekný nielen zvonka, ale aj vnútri. Zaujali ma predovšetkým drevené vyrezávané lustre - precízna práca, obdivuhodná. Zdá sa, že Albánci majú zručných remeselníkov a verím, že sa to časom výraznejšie prejaví.
Cez obed - spojený s konzumáciou syrov, za čo nám boli šoféri veľmi vďační, lebo mali v krvi aspoň 3 promile syrových výparov, čo sa prejavovalo na ich vedení autobusu - sme sa presunuli do hôr, kde sme mali naplánovaný výlet na horu prezývanú Dinosaurus. Stavím sa, že nikto neuhádne, prečo sa jej tak hovorí:
Táto hora je okrem svojho tvaru zaujímavá aj tým, že Hodža z nej urobil najväčší muničný sklad v Albánsku. Nad dátumom si určite všimnete vytesané brány do jednotlivých skladísk - nebolo to zle vymyslené, lebo takáto hora ľahko vydrží aj delostreleckú paľbu. Voziť tam a odtiaľ miníciu bolo však určite za trest, jedine ak sa prevážala letecky. Okolie hory je veľmi pekné, vychutnali sme si ho. Celý výstup sme mali naplánovaný asi na dve hodiny, no išli sme skratkou, tak nám to trvalo 2,5 hodiny... :-)) Cestou sme videli aj medvedie stopy, čo zaujalo najmä českú časť zájazdu. Slovač je predsa len na podobné javy viac zvyknutá.
P.S. Ďakujem prispievateľovi mc za radu, ako zlepšiť kvalitu fotografií.
