Napriek tomu, že sme boli horách, neboli sme ďaleko od mora. Hory v južnom Albánsku na mnohých miestach padajú rovno do mora, neoddeľujú ich nížiny ako na severe. Má to svoje čaro, lebo na jednej strane máte pohľad na majestátne hory a na druhej sa vám trbliece v diaľke more. Pohorie je strmé, lesné pásmo prechádza do nízkej macchie a potom sú už len holé skaly.
A sem-tam sa celkom na vrchole niekto rozhodne usadiť, pridajú sa ďalší, až nakoniec tróni na hore dedinka ako orlie hniezdo. Taká je aj dedinka Qepare, ktorá sa v Albánsku preslávila ako pirátska dedina, kde morskí zbojníci ukrývali ulúpené veci. Okrem toho mali ako pridruženú výrobu únosy ľudí, za ktorých potom pýtali výkupné. My sme sa rozdelili na dve skupinky: jedna sa išla čvachtať do mora a druhá sa vydala peši do dediny (ja som bol v tej druhej, aby som vám mohol ukázať, ako to tam vyzerá). Trvalo to asi 30 minút, čo v tom teple vyzeralo na oveľa dlhší čas, ale stálo to za ten pot. Qepare je takmer vyľudnené, len pár človiečikov sa zvedavo dívalo na nás, skadiaľ sme sa tam zhmotnili. Kamenné domčeky, ojedinelý strom či krík, výhľad na pevnosť a cintorín... to je všetko. Ale napriek tomu má táto dedinka peknú atmosféru.
Cestou dole k moru sme sa rozhodli pre osvedčený spôsob spoznávania krajiny - išli sme skratkou. Ako všetky skratky, aj táto bola oveľa dlhšia ako normálna cesta a navyše viedla cez kríky, ktoré nás vítali tvrdými ostňami. S doráňanými nohami sme sa dovliekli k moru a pridali sa k zvyšku zájazdu. Tí si pri pohľade na nás spočiatku mysleli, že sme zviedli neľútostný, ale víťazný boj s pirátmi a my sme ich v tomto blude nechali. Nemuseli vedieť, že sme zablúdili.
Ďalej sme sa pomaly vliekli pozdĺž pobrežia na sever. Minuli sme Alipašovu pevnosť a dorazili sme s ponorkovej základni. Tú si nechal Hodža postaviť od Sovietov, ktorí mu ochotne vyhoveli. Keď bola základňa postavená, Chruščov ju vyhlásil za sovietske územie. Hodža pohotovo zareagoval vyhlásením So Sovietskym zväzom na večné časy pokoj! a šup ho z blata do kaluže: pobratal sa s Číňanmi. Výsledky tohto bratstva ešte vidíte v podobe takmer nefunkčnej železiarne a množstve nákladných áut s čínskymi znakmi. Takže toto je tá základňa, ktorú sme po špiónsky fotili z okien autobusu, aby z nás nebolo námorníctvo nervózne. (Videli ste už námornú posádku vysoko a hlboko v horách? Nie? Tak choďte do Albánska, tam takú nájdete. Čo tam tí chlapci robia, keď tam široko-ďaleko nie je ani mláka vody, v ktorej by si aspoň púšťali lodičky, nám je stále záhadou.)
Potom sme sa ešte zastavili v dedinke Dhermi. Okrem toho, že tam je pekný pravoslávny kostolík s nádhernými freskami (opäť celkom na vrchole hory),
je tam na pláži Hodžova vila. Na dnešné pomery nič moc, ale v čase jej vzniku to asi bola honosná vila. Je v peknej záhrade a keby sa o ňu viac starali, bola by ešte krajšia. Miestny strážnik nás ochotne vpustil dnu (do záhrady), takže sme si vilu mohli prezrieť zo všetkých strán. Hodža to tam nemal zlé, ale keby mal inú manželku, ktorá by mu mohla zafinancovať výstavbu lepšej vily, tak by to určite prijal.
More je na pár krokov od vily a vedľa je už len pekná kamienková pláž, totálne vyľudnená. Jediné osadenstvo sme tvorili my a bol tam božský pokoj, aký sa inde už len ťažko hľadá. V tomto sa nám Albánsko mimoriadne páčilo. Nikde nikoho, žiadne davy ľudí, hluk... Aj chudoba má svoje klady.
