Keď sme sa ráno zobudili, vstávali sme s istým smútkom. Ešte pár hodín a Albánsko sa stane minulosťou. Ale peknou a milou minulosťou. Smútok čiastočne zahnali teplé lúče vychádzajúceho slnka, ktoré sa prehuplo ponad neďaleké hory a zalialo našu pláž.
Nastal čas pobaliť veci a vyraziť na prehliadku posledného mesta na našej trase, ktorým bol Durres (Drač), druhé najväčšie albánske mesto. V minulosti to bol najväčší prístav východného Jadranu a začínala v ňom Via Egnatia, pokračovanie Vie Appie, vedúca do Konštantínopola. Mesto založili Gréci, potom sa tam nasťahovali Rimania. Začiatkom 16. storočia sa ho zmocnili Turci a v čase prvej svetovej vojny bol dokonca krátko hlavným mestom Albánska.
Na pobreží stojí byzantské opevnenie a na jeho veži je pekná kaviarnička s výhľadom na mesto, prístav i more. Rímsky amfiteáter sa síce v sprievodcoch opisuje síce ako pôsobivý, no my sme nad ním ohrnuli nos. Nájdu sa kostolíky, staré mešity, i celkom nová mešita, ktorú pomáhali stavať Egypťania.
Ulice vedúce od pobrežia a prístavu do centra sú rušné, samé obchody, reštaurácie a kaviarne, staré budovy sa opravujú, prípadne stavajú sa nové. Durres je už skutočným veľkým mestom a priepastný rozdiel medzi našimi mestami by ste nenašli. Butiky s módnym oblečením, obchody s elektronikou, predajne s CD a DVD. Do jednej som vliezol a hodnú chvíľu som sa prehrabával v ponuke. Výber bol bohatý - domáci i zahraniční interpreti, národná hudba - ale ani jeden originál! Buklet len obálka a disky s potlačou - všetko napálené veci. Legislatíva určite nie je silná stránka Albánska.
Durres je však čistý a upravený, a to nielen v centre. Moderné stavby sa nájdu hlavne na nábreží, no zdobia už aj centrum mesta.
A to bol už vlastne koniec albánskeho dobrodružstva. Čakalo nás už len jedno: prechod hranicami. Ale Albánsko ako keby si povedalo, že nám nepokazí dobrý dojem, lebo albánsky colník sa pri pohľade na autobus s označením CZ len usmial a kývol rukou. Z Albánska sme sa dostali ani nie za 30 sekúnd. Prespali sme v Čiernej Hore a na druhý deň nás čakal Svätý Štefan, Kotor, osemhodinová zastávka v Dubrovníku a potom už len nonstop cesta domov.
Rezumé
Dúfam, že vás toto rozprávanie zaujalo a pozmenili ste si názor a dojem o Albánsku. Je to síce chudobná krajina, ale má čo ponúknuť. Je tam veľa miest, ktoré stoja za návštevu a všetci sme boli radi, že sme mohli spoznať aspoň niečo z tejto krajiny, ktorá pre nás ešte vždy existuje za oponou. Tá sa však dá nielen odhrnúť, ale aj vstúpiť za ňu. Najväčší strach majú ľudia z toho, či je Albánsko bezpečná krajina. Myslím, že môžem povedať áno. Pokiaľ viem, nikto nemal najmenšie problémy, nikoho neokradli, neprepadli. Lúpežné gangy na albánskaych cestách patria minulosti. Ľudia boli milí a priateľskí, vychádzali nám v ústrety. Stále platí, že ako sa do lesa volá, tak sa z neho ozýva. Keď sa budete v Albánsku správať ako hostia, aj Albánci sa budú správať k vám ako k hosťom.
Tí, čo k dovolenke potrebujú supermarkety a luxus, budú ešte sklamaní. Ani hotelov nie je toľko ako v iných krajinách, ale cestovať sa dá. S cestovkou aj bez nej. Chcel som vám podať objektívny pohľad na Albánsko, i keď som sa možno viac sústredil na to, čo sa mi páčilo, lebo toho bolo podstatne viac. Nemá zmysel fotiť len hromady odpadu a rozbité domy na predmestiach, hoci aj to patrí k obrazu Albánska. Táto jeho stránka je však v menšine a pomaly sa dostáva do úzadia, takže načo na ňu zbytočne upozorňovať? To, čo sme videli napríklad v Shkodre, sme už v takom rozsahu nevideli v iných mestách. Verím však, že som vás zaujal a možno sa jedného dňa niektorým z vás podarí kúsok za hranicami vyfotiť túto tabuľu:
Šťastnú cestu a príjemný pobyt v Albánsku! Dovidenia! Ehmm... lamtumir!
