...keby už od rána nebolo škaredé počasie. Je síce pravda, že meteorológovia tvrdia, že každé počasie má svoje čaro, ale som presvedčený, že aj ten najzanietenejší meteorológ sa radšej túla po horách ak nie v slnečnom, tak aspoň nie v upršanom počasí.
Jemné ranné mrholenie neveštilo nič dobré, lebo súvisle zatiahnutá obloha nesľubovala rýchle vyčasenie, skôr naopak. Keď sme zbalili mokré stany a nalodili sa do autobusu, išli sme najprv do mesta Kuusamo, aby sme doplnili zásoby. Obchody nie sú síce moja silná stránka, ale už sa mi minuli jablká a potreboval som aj chlieb, tak som sa odhodlal vojsť do supermarketu. Moja prvá skúsenosť s fínskym obchodom bola dosť zaujímavá, lebo na svoje prekvapenie som zistil, že fínske ceny potravín nie sú až také vysoké, ako som od severskej krajiny očakával. Boli síce o niečo vyššie ako u nás, ale napríklad spomínané jablká ma vyšli rovnako ako u nás. A čokoládu som našiel aj lacnejšiu.
S doplnenými zásobami sme dorazili k Oulanke, kde sme znova nahádzali potrebné veci do ruksakov. Dilemou boli stany, lebo v Oulanke sa dá prespať v zruboch, no bolo otázne, či nájdeme voľné miesto. Tak stany preventívne skončili v ruksakoch a vyštartovali sme. Znova vyzbrojení mapkami a pokynom, že autobus nás bude čakať na druhý deň okolo piatej popoludní pri návštevníckom stredisku. My sme vyšli z parkoviska pri Ristikallio a zvyšný program vrátane nocovania bol v individuálnej réžii každého z nás, pričom sa viac-menej počítalo, že prespíme niekde pri Taivalköngäs.
Oulanka patrí medzi najkrajšie a najväčšie fínske národné parky a jeho rozloha je 269 km2. Leží v južnej časti Laponska neďaleko hranice s Ruskom. a celým parkom prechádza oranžovo značená Medvedia cesta (Karhunkierros), po ktorej sme išli aj my. Celá je dlhá asi 80 km, ale my sme prešli len asi 20 kilometrov. Na rozdiel od parkov Nuuksio alebo Kolovesi je Oulanka oveľa členitejšia, cesta často prechádza skalnatým terénom, ktorý sa strieda s bažinami a mokraďami. Nie je to park, ktorý by oplýval jazerami, to skôr jeho okolie, no vody je v ňom hodne, najmä vďaka rieke Oulankajoki, ktorá sa miestami rozširuje a vytvára akési pseudojazerá. Za mnohé roky sa jej koryto hlboko vrezalo do skál a občas vymodelovala pekné kaňony, spestrené perejami i vodopádmi.
Oulanka ako jedno z turisticky exponovaných miest vo Fínsku je perfektne vybavená. Po niekoľkých kilometroch chôdze natrafíte na otvorený zrub, v ktorom môžete prespať a zohriať sa. Vonku je samozrejme provizórny stôl s lavicami a nechýba ani záchod a kôlňa s drevom. Tieto zruby sú rôzne veľké, napríklad tento bol asi pre desať ľudí.
Napriek vytrvalému dažďu sme sa rozhodli pokračovať ďalej, až do Taivalköngäs, lebo tam mal byť jednak väčší zrub, jednak krajina v okolí sľubovala najväčšie zážitky. Na tom mieste totiž rieka Oulanka vytvára pekné pereje a vlieva sa do jazera. Navyše vytvára v sebe skalnaté ostrovy pospájané visutými mostami, ktoré sa pekne pohojdávali a keďže boli navyše aj mokré, príjemne zdvíhali adrenalín. Z prvej časti parku sme mali relatívne málo, lebo sme viac pozerali pod nohy ako okolo seba. Terén bol rozmočený a klzký, kvapkalo z oblohy i zo stromov, ani s fotením to nebola veľká sláva. Napriek tomu sa nám Oulanka páčila a prejsť ju za slnečného počasia je určite veľký zážitok.
Tak v tomto zrube sme sa nakoniec uložili na noc. Mal kapacitu asi 15 ľudí, lebo spať sa dalo aj na poschodí. V zrube boli kachle, čo bolo veľmi vítané, lebo sme si mohli zakúriť, zohriať sa a hlavne usušiť mokré oblečenie i stany. V kúte pod schodami bola veľká plynová bomba a na stolíku plynový varič. Rôzne hrnce a panvice sme už brali ako samozrejmosť (veď na dobré sa rýchlo zvyká) a nechýbala ani soľ, cukor a korenie. Kôlňu s drevom a záchod s papierom by som už hádam ani nemusel spomínať.
Okolo deviatej večer konečne prestalo pršať, tak sme sa ešte išli prejsť do okolia. Asi 4 km od nášho zrubu bolo táborisko Savilampi a pri ňom rieka Oulanka vytvorila pekný kaňon, do ktorého mal byť z miesta nad Savilampi pekný výhľad. No, výhľad síce bol, ale dosť zakrytý stromami. Nevadí, aspoň sme sa pred spánkom pekne prešli.
Na druhý deň ráno bolo síce zatiahnuté, ale aspoň nepršalo. Oulanka si lenivo tiekla a ja som sa pomaly pobral ďalej. Mal som chuť ísť sám, aby som si lepšie vychutnal samotu a pokoj v parku. No predtým som si ešte vyšiel na neďaleký kopec, aby som si pozrel park z výšky. Zaujal ma ten visutý most a o chvíľu som už prechádzal po ňom na druhú stranu rieky.
Cesta viedla striedavo lesom a popri rieke, vlhký vzduch príjemne rozvoniaval, občas sa ozval nejaký vták a hlavne nebolo vidieť ani človiečika. Takýto stav vytrval niekoľko kilometrov a v osamelom zadumaní som nakoniec aj minul odbočku na náučnú cestičku. Keď som sa spamätal, tak som aj chvíľu rozmýšľal, že odložím ruksak a vrátim sa, no potom som pokračoval v ceste, aby som mal čas si ísť pozrieť pereje a skalné formácie neďaleko návštevníckeho centra.
Asi dva kilometre od Kiutaköngäs je kemping a kúsok od neho turistické centrum s kaviarničkou. Na verande som odložil ruksak a išiel som sa pozrieť do okolia. Moju pozornosť upútala pekná drevená búdka so zatrávnenou strechou, z ktorej sa nakoniec vykľula verejná toaleta. Vraví sa, že kultúru národa je možné spoznať podľa záchodov, tak v tomto zmysle máme ešte čo doháňať. Hoci som si na fínsky štandard už navykol, ten automat s uterákom ma veru zaskočil.
Po príchode k autobusu som sa vybalil, niečo som narýchlo zhltol, lebo o chvíľu mala aj tak byť večera a išiel som sa pozrieť do návštevníckeho centra. Našiel som v ňom tradičnú kaviareň, obchod so suvenírmi, rôzne informačné materiály a peknú knižnicu s čitárňou, v ktorej boli fínske, švédske a anglické knižky o fínskej prírode a národných parkoch.
Pri centre začínal krátky náučný chodník, ktorý sa končil pri krásnych červených skalách a perejach kúsok od strediska. Krajina tam bola veľmi divoká, rozoklané skaly sa týčili do značnej výšky a tešili sa zaslúženej pozornosti mnohých fotografov. Toto miesto skôr pripomínalo Norsko, a nie Fínsko, ktoré si väčšinou ľudia predstavujú ako rovnú krajinu, v ktorej sa striedajú lesy a jazerá.
Naša cesta pokračovala po večeri ďalej na sever a nezadržateľne sme sa blížili k polárnemu kruhu, ktorý sme napokon prekročili na ceste medzi Maaninkavaarou a Kemijärvi. Polárny kruh má v sebe niečo magické, a tak z neho treba urobiť turistickú atrakciu. Netuším, či prechádza naozaj tým miestom, kde stojí táto tabuľa, ale nič iné sme nemali na výber. Na veľkom parkovisku tam nájdete kaviareň, obchodík so suvenírmi a obrovského snehuliaka, ktorý oznamuje, že sa už nachádzate vo výsostných vodách Santa Clausa a Deda Mráza.
V severnej časti Fínska sme občas zazreli nejaké soby, ale takéto stádo sme stretli až za polárnym kruhom. Naše nadšenie však značne skrotila sprievodkyňa, keď nám vysvetlila, že to nie sú divé soby, ale chovné, ktoré ich majiteľ vypustil na pašu a koncom jesene si ich zase pekne pozbiera. Nič to však nezmenilo na tom, že to boli soby a hlavne nám aspoň na chvíľu zapózovali.
