Trajekt sa chvíľku motkal medzi ostrovčekmi pred prístavom, zatiaľ čo sme zvedavo viseli na zábradlí na hornej palube a vyzerali sme ranné Helsinki, zahalené do mierneho oparu pod trochu zatiahnutou oblohou. Počasie nám však prialo a ranné obláčiky sa rýchlo vytratili, takže Fínsko nás privítalo skutočne krásnym dňom. V prístave sme rýchlo naskákali do autobusu a odviezli sme sa k neďalekej pošte, kde sme zaparkovali a vydali sa spoznávať mesto. Spočiatku sme išli pohromade, no potom som sa už radšej odpojil, aby ma dav nezdržiaval.
Od pošty to bol len kúsok k pravoslávnej Uspenskej katedrále alebo inými slovami k Chrámu večného spánku Panny Márie z roku 1868, vraj najväčšiemu pravoslávnemu kostolu v západnej Európe. Vypína sa nad prístavom na návrší, ako keby dohliadala nad prístavom a vyzývavo hľadí smerom k Senátnemu námestiu, kde má veľkého konkurenta. Katedrála pripomína časy, kedy Rusko získalo po vojne so Švédskom veľký vplyv nad Helsinkami a bola postavená v roku 1868 podľa návrhu Alexandra Gornostajeva, ktorý sa údajne nechal inšpirovať chrámom Hagia Sofia v Istanbule.
Exteriér katedrály nie je bohvieako zaujímavý, no jej interiér vám mnohé vynahradí. Možno by vám ako prvé udreli do očí krásne lustre visiace zo zaklenutého stropu, no celkom určite by vás zaujal pekný ikonostas so súborom ikon. Tie nájdete aj v sklených vitrínach, kde sú vystavené aj početné honosné predmety náboženského charakteru, takže katedrála chvíľami pôsobí ako múzeum pravoslávneho náboženstva. Nemožno obísť ani početné nástenné maľby s vyobrazeniami svätých a všade cítiť zvláštnu vôňu, aká sa dá nájsť hádam len v pravoslávnych kostoloch.
Jednou z hlavných turistických atrakcií a vlastne aj akýmsi centrom Helsínk je Senátne námestie, ktorému dominuje obrovská evanjelická luteránska katedrála. Pôvodne sídlil na tomto námestí fínsky Senát, dnes je sídlom fínskeho premiéra. V jeho strede stojí socha Alexandra II., ktorú obklopujú menšie sochy predstavujúce právo, kultúru a sedliakov. Budovy lemujúce námestie, najmä hlavná budova univerzity, mi silne pripomínali Petrohrad, čo nie je až také čudné, lebo sú dielom nemeckého architekta Carla Ludviga Engela, ktorý sa realizoval aj v Petrohrade. Ako som sa dozvedel, ruský charakter tohto námestia využívali aj niektorí režiséri, keď hľadali miesto, kde by mohli natočiť scény z Ruska, resp. Sovietskeho zväzu.
Pohľad na katedrálu z námestia je mimoriadne pôsobivý. Keďže stojí vyššie ako je úroveň námestia, krásne sa rysuje na pozadí oblohy. A keď je jasný deň v nádhernou modrou oblohou, tak je to takmer gýčový obraz. Aj katedrála je Engelovým dielom, no jej dokončenia sa nedožil - zomrel 20 rokov pred jej vysvätením (1852). Katedrála má pôdorys gréckeho kríža a jej interiér je dosť nezaujímavý, veď je aj stroho evanjelický. Oveľa viac sa mi páčila Uspenská katedrála. Zdobí ju päť kupol a krypta pod katedrálou sa využíva ako výstavná sála s malou kaviarničkou. Zaujímavosťou tejto katedrály je dvanásť zinkových sôch apoštolov na tympanónoch, čo je najväčšia koncentrácia zinkových sôch na svete.
Významnou dominantou Helsínk je aj budova hlavnej stanice z roku 1914, ktorá patrí medzi najväčšie úspechy architekta Eliela Saarinena. Stavba má akýsi secesný nádych (aspoň na mňa tak pôsobí) a okrem masívnych dverí, ktoré je problém otvoriť, sa vyznačuje štyrmi mohutnými sochami stojacimi na fasáde a držiacimi guľové svetlá. Zvonka sa stavba zdá ťažká, no interiér je naopak značne odľahčený a jeho zaujímavé detaily je možné obdivovať najmä v dvoch reštauráciách.
A toto je Kiasma, múzeum moderného umenia. Táto stavba vyvolala pomerne búrlivé reakcie, lebo ju v rokoch 1993 - 1998 staval Američan Steven Holl, čo sa národu Alvara Aalta nie veľmi páčilo, najmä keď súťaž vypísaná na jeho stavbu sa mala týkať architektov zo severských a baltických krajín. Navyše ju bolo treba vtesnať do úzkeho priestoru medzi hlavnú poštu a jazdeckú sochu C.G.E. Mannerheima, ktorého Fíni považujú za takmer národného hrdinu. Odpor obyvateľstva podporili aj nevhodne zvolené materiály a cez strechu navyše zatekalo, no časom protesty ustali a Kiasma dnes patrí medzi zaujímavé modernistické budovy v meste.
Budova parlamentu tvorí jednu z troch dominánt Mannerheimovej ulice (Kiasma, parlament, Finlandia) a mne osobne sa páčila z nich najmenej. Pôsobila na mňa veľmi stroho až studeno aj napriek tomu, že je postavená z červenkastej žuly. Je to ukážka klasicistického štýlu z 20. rokov minulého storočia a je dielom Johana S. Siréna. Priečelie zdobí štrnásť stĺpov s korintskými hlavicami.
Slávnu koncertnú a kongresovú halu Finlandiu hádam ani netreba predstavovať. Poznajú ju zrejme všetci milovníci modernej architektúry, ale pokiaľ poznáte rovnomennú skladbu Jeana Sibelia, tak tá túto stavbu neospevuje, ospevuje Fínsko, najmä jeho obrodenie. Dalo by sa povedať, že Finlandia je synonymom modernej fínskej architektúry a majstrovským dielom architekta Alvara Aalta, ktorý ju staval v rokoch 1967 - 1971 a prvý koncert v nej sa konal 2. decembra 1971. Stala sa aj miestom podpisu Helsinskej dohody v roku 1975.
Stavbu Finlandie sprevádzali menšie technické problémy, lebo Aalto navrhol na jej vonkajšie obloženie dosky z carrarského mramoru, ktoré sa však časom začali ohýbať, lebo boli dosť tenké a zle znášali drsné severské podnebie. Uvažovalo sa nad ich výmenou a použitím fínskej žuly, no napokon sa predsa len zase použil mramor, len hrubší ako ten pôvodný. Vďaka tomu Finlandia síce pekne žiari, no na druhej strane sa trochu zle fotí. Nič na svete nie je dokonalé.
Na jednej strane Finlandie je rušná ulica, no z druhej strany je toto pekné jazero Tölöönlahti a parčík, takže táto časť mesta vytvára akúsi oázu oddychu. Nebolo to však jediné také miesto a bola to jedna z vecí, ktoré sa mi na Helsinkách veľmi páčili. Napríklad uprostred nejedného sídliska sa zdvíhal skalnatý pahorok s cestičkami a lavičkami, ktorý ľudia využívali na rekreáciu a ktorý bol nenásilne a vkusne zakomponovaný medzi obytné domy. Helsinki vtedy vôbec nepôsobili dojmom veľkomesta, čo sa im dá jedine závidieť.
Skalný chrám patrí medzi najzaujímavejšie kostoly, aké som v živote videl. Je vcelku nenápadný, lebo je ukrytý v skale, do ktorej je vytesaný, a keď sa k nemu priblížite z opačnej strany, ako má vchod, tak ani neviete, že ste ho našli. Až keď zdvihnete hlavu, tak uvidíte medenú kopulu zakrývajúcu interiér, ktorá na prvý pohľad vyzerá, ako keby na skale pristál lietajúci tanier. Je to moderný kostol, stavba bola ukončená v septembri 1969 a je dielom bratov Tima a Tuoma Suomalainenovcov. Kostol je okrem iného zaujímavý aj tým, že nemá zvonicu ani zvony a namiesto nich sa púšťa len nahrávka.
Keď som prišiel ku kostolu, tak práve prebiehala bohoslužba a kostol bol pre zvedavých turistov zatvorený. Aspoň tak to tvrdila dievčina pri vchode, no keď sa domnievala, že ma tým odradí, tak sa prepočítala. Nemal som čas čakať vyše hodinu, až budem môcť vojsť, a tak len čo sa mi otočila chrbtom (hrubá chyba!), prešmykol som sa dnu a podarilo sa mi urobiť aspoň tento záber, kým ma vyhodila. Interiér je pomerne strohý, lemuje ho nahrubo osekaná skala, no akustika je vynikajúca. Niet divu, že Skalný chrám sa využíva aj ako koncertná sála.
Troška od ruky, mimo centra Helsínk, sa nachádza tento pamätník slávnemu fínskemu skladateľovi Jeanovi Sibeliovi. Sochárka Eila Hiltunenová, ktorá vyhrala súťaž na jeho vytvorenie až na druhý raz, postavila akýsi organ, na ktorý použila 24 ton ocele. Tento monument, vysoký osem metrov, stojí na skalnom podloží a za ním nájdete skladateľovu bustu. Pamätník je obklopený lesíkom a pôsobí veľmi fínsky.
Mnohé moderné stavby sa dali nájsť aj v centre mesta, kde tvorili súčasť pešej zóny. Keďže som nemal čas navštíviť také urbanistické legendy ako napríklad slávne sídlisko Tapiola, musel som sa uspokojiť len s takýmto skromným príkladom modernej výstavby. Bolo to pekné, no podľa mňa nič také, čo by sa vymykalo priemeru - aspoň teda nie podľa fínskej mierky. Určite sa tam však príjemne býva, lebo napriek tomu, že domy sú v centre mesta, nie je tam hluk a všetko je na dosah.
Neďaleko vchodu do obchodného domu Stockman stojí toto súsošie Felixa Nylunda, zvané Traja kováči. Oslavuje pracujúcich, ktorí zozbierali peniaze na stavbu Študentského domu. Jedným z kováčov je vraj sám Nylund a úlohou týchto svalovcov je ukuť niečo zo železa, ktoré drží jeden z kováčov v ruke, nie urobiť palacinku z toho holuba, ktorý sedí na nákove.
Tento parčík je zovretý medzi dvoma hlavnými triedami Helsínk, ktoré sa ťahajú neďaleko prístavu a sú známe pod spoločným názvom Esplanadi. V čase našej návštevy tam bola výstava skulptúr nejakého španielskeho sochára (meno som zabudol), ktoré mi silne pripomínali Vélazquezove obrazy, napríklad Las Meninas. Sochy boli rôzne veľké, ale ináč boli na jedno kopyto. Priznám sa, že ma oveľa viac zaujala jedna pani, ktorá v parčíku predvádzala cvičené mačky.
Prístav v Helsinkách by hádam ani nebol kompletný bez trhoviska. V početných stánkoch si môžete kúpiť nielen ovocie a zeleninu od výmyslu sveta (a za celkom prijateľné ceny), ale zastúpené sú aj suveníry od tričiek po výrobky zo sobej kože a kožušiny. Mňa síce na podobné veci veľmi neužije, ale celkom rád som sa pomotkal medzi stánkami a nasával som atmosféru trhoviska, silne podfarbenú zápachom čerstvých rýb.
Čo dodať na záver? Za jeden deň sa nedá spoznať celé mesto, pre nedostatok času som musel obetovať mnohé miesta, napríklad olympijský štadión. Prešiel som sa však po parku s hvezdárňou, kde sa odohráva jedna detektívka Miku Waltariho - áno, Waltari písal aj detektívky, nielen historické romány. Ťažko povedať, aké sú Helsinky mesto. Na mňa na prvý pohľad - uznávam, veľmi povrchný - pôsobili trochu nevýrazným dojmom, trošku ospalým. Londýnu či Parížu rozhodne nemôžu konkurovať. Po dlhšom pobyte, keby som mesto lepšie spoznal, by som možno názor zmenil. No domnievam sa, že v Helsinkách sa asi dobre žije, najmä v obytných častiach mimo centra mesta. Z Helsínk nie je ďaleko ani k vode, ani do lesov, takže možnosti oddychu a relaxu sú na dosah ruky. Nabudúce sa mi mesto hádam predstaví aj v inom svetle.
