NP Nuuksio bol založený v roku 1994 a o desať rokov neskôr pokrýval plochu 4 000 hektárov. Patrí medzi tie menšie národné parky, no to mu ani v najmenšom prípade neuberá na kráse. Keďže sa nachádza kúsok od Helsínk, tvorí obľúbené výletné miesto Helsinčanov, aj keď my sme ich tam veľa nevideli.
Autobusom sme sa dostali na parkovisko, ktoré je neďaleko miesta označeného na mapke šipkou ako Haukkalampi Nature Cabin a stadiaľ sme sa so všetkými vecami pobrali na táborisko na brehu jazera. Pre všetkých z nás to bola prvá skúsenosť s fínskym táboriskom v národnom parku a bola to skúsenosť mimoriadne príjemná, lebo tam bolo všetko, čo môže vandrujúci turista potrebovať. Okrem ohniska s kotlíkom a niekoľkými panvicami, okolo ktorého boli urobené provizórne lavice, tam bol aj zrub s napíleným drevom (ale pre istotu tam bola aj píla so sekerou) a celkom šikovný záchodík. Toaletný papier bol samozrejmosťou a to, čo ste zo seba vyprodukovali, ste potom zahádzali pilinami. Aj vám teraz prišla na myseľ otázka, ako dlho by také táborisko vydržalo u nás? Predpokladám, že ako prvé by zmizla píla so sekerou a potom aj kotlík s panvicami.
Keď sme si postavili stany a pokochali sa okolím táboriska, posadali sme si okolo ohniska, urobili ohník a strávili sme pri ňom príjemný večer. Na tejto fotke nie sme všetci, len asi tretina... a bola urobená krátko pred polnocou. Naše obavy, ako budeme v tom svetle spať, sa ukázali ako bezpredmetné, lebo po dvoch nociach strávených v autobuse a dvoch dňoch na nohách sme spali ako zabití.
Na druhý deň ráno sme hneď po raňajkách vyrazili spoznávať park. Dostali sme mapky s vyznačenými trasami a každý si už vybral niečo podľa svojej chuti. V NP Nuuksio sú tri hlavné trasy: červená 2 km dlhá Punarinnankierros, modrá 4 km dlhá Haukankierros a žltá 7 km dlhá Korpinkierros. Okrem toho tam je dvojkilometrová náučná cesta Nahkiaispolku, značená bielou šiškou v čiernom poli. S fínskymi názvami bola vždy veľká sranda. Zvyčajne sú veľmi dlhé, takže sme niekedy nevedeli, či nám sprievodkyňa povedala jeden názov alebo tri. Zapamätať si ich bolo celkom nemožné.
Značenie vo fínskych národných parkoch je dokonalé. Na rázcestiach sú na dlhých doskách uvedené názvy trás aj s ich farebným značením, takže zablúdiť zrejme ani nie je možné. Prekvapilo ma však, že farebné kosoštvorce boli surovo priklincované na kmene stromov, čo ma u Fínov ako známych milovníkov a ochrancov prírody prekvapilo. Na druhej strane musím uznať, že tento spôsob značenia bol len v tomto parku. V ostatných bolo značenie namaľované.
Nuuksio predstavuje peknú ukážku neporušenej prírody, do ktorej ľudia zbytočne nezasahovali. Scenéria je zvyčajne divoká, lebo park sa nachádza v západnej časti fínskej jazernej plošiny. Je to skalnatá krajina plná nespočetných rozsadlín a pôsobením ľadovcov v dobe ľadovej sa tu vytvorila spleť údolí a malých roklín. Na území parku je asi 25 jazier, ktorých vodu sfarbuje rašelina do hneda. Keď sa do nej namočíte, tak vaše telo dostane krásnu bronzovú farbu. Na naše potešenie bola voda celkom teplá, takže každodenná kúpačka bola priam povinnosťou.
Pre turistov boli na niekoľkých miestach urobené oddychové zóny s ohniskom a lavicami, takže keď ste si chceli oddýchnuť a prípadne si niečo uvariť, mali ste možnosť. Stačilo, aby ste si zašli po drevo do neďalekého zrubu.
Tam, kde sa krajina trochu zdvíha, vynára sa skalné podložie, ktoré potom padá do údolí s vresom a najmä čučoriedkami, ktoré len tak ticho lákajú, čomu sa nedá odolať. V parku prevládajú borové lesy, ktoré poskytujú útočisko niekoľkým vzácnym druhom živočíchov. Občas sa cestou dostanete k rašeliniskám a bažinám, no nie je ich toľko ako v iných parkoch viac na sever a cestičky vedú po ich okraji.
Na putovanie po parku sme mali takmer celý deň, takže sme pohodlne zvládli všetky štyri trasy. Aj počasie nám celkom prialo, len raz prudko, ale krátko spŕchlo, čo v konečnom dôsledku nebolo na škodu, lebo lesy potom krásne rozvoniavali.
Neskoro popoludní sme zbalili veci, naložili ich do autobusu a pobrali sa ďalej, na východ, smerom k mestu Savonlinna. Na noc sme sa utáborili v kempe na brehu jazera (kde inde?), kde sme mali zaplatenú prvú saunu. Bola síce rozdelená na mužskú a ženskú, no z každej časti vybiehali akési drevené móla, ktoré sa spájali, vytvorili Y a vyústili do jazera, takže nakoniec sme sa nahatí stretávali buď na mólach, alebo v jazere. Asi vás sklamem, ale fotky zo saunovania nemám. Takáto sauna hneď na úvod zájazdu mala tú výhodu, že spadli všetky zábrany, takže keď sme v ďalších dňoch išli okolo jazera, len sme zhodili zo seba oblečenie, vyčvachtali sa, obliekli a išli ďalej.
Pri saune bolo urobené sedenie s výhľadom na jazero, kde sme príjemne vysaunovaní popíjali pivko, kochali sa západom slnka a pochvaľovali si, že život predsa len nie je občas to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť.
Na druhý deň ráno sme sa ešte raz vykúpali v jazere, urobili zopár fotiek a išli sme do Savonlinny. Cestou sme sa ešte zastavili na fotopauzu pri jazere Kalkenjärvi, lebo vtedy, na začiatku zájazdu, nás to ešte bavilo. Neskôr náš záujem o jazerá akosi opadol.
Savonlinna je mesto v juhovýchodnom Fínsku, ktoré je známe predovšetkým svojím hradom Olavinlinna. Savonlinna sa považuje za jedno z najpríjemnejších miest vo Fínsku a som ochotný tomu veriť. V podstate to je taký prdinec rozložený na niekoľkých ostrovoch a hlavné príjmy mu zrejme plynú z turizmu. Mesto je známe svojím júlovým medzinárodným operným festivalom, ktorý sa koná na hrade. Keď sme tam boli, tak večer bola na programe Bizetova Carmen. Prvý festival sa konal v roku 1912 a od roku 1967 je každoročnou udalosťou.
Hlavným ťahákom je určite hrad Olavinlinna, postavený v roku 1475 na ostrovčeku v jazere, ktoré bolo kedysi významnou dopravnou tepnou. Hrad patril Švédom i Rusom, no jeho dejiny neboli obzvlášť pohnuté. Dnes máte dve možnosti: buď využijete prehliadku so sprievodcom v niekoľkých jazykoch, alebo si prezriete len vonkajšie priestory. Prehliadka stojí 5 eúr a môžete ju pokojne oželieť, lebo interiér hradu je pomerne fádny a zaujímavý je jedine záchod v dámskej komnate s otvorom priamo do jazera. Okrem toho máte z ochodzí hradu výhľad na bielu strechu operného pódia a hľadiska, ktorá podľa mňa celkom kazí dojem z hradu.
Ostrov spája s pevninou pontónový most, ktorý sa v prípade preplavby lode otáča okolo osi do štvrťoblúka a potom sa znova vráti do pôvodnej polohy. Neďaleko hradu je múzeum lodí, ktoré sa niekedy plavili do Petrohradu.
Okolie hradu, resp. stredu mesta pôsobí veľmi príjemne, priam idylicky. Brehy jazera lemujú pláže, kotvia tam početné člny a plachetnice a oddych pri vode nemá chybu. Aj mestom pretekajú vodné kanály, preklenuté mostami a ozdobené fontánkami. Keď sa pošťastí, aj dúha sa objaví.
V starej sýpke kúsok od hradu je Regionálne múzeum s umeleckou galériou, nad mestom sa čnie vysoká veža kostola, veľmi jednoduchého až nezaujímavého, ale ako v Helsinkách aj v Savonlinne si dali záležať na vytvorení príjemného prostredia okolo obytných domov.
Centrom prebieha jedna dlhá ulica s obchodmi a kaviarňami a pozornému návštevníkovi mesta určite neujdú aj také milé maličkosti, ako napríklad tieto dva netradičné kvetináče.
