Prestávka na brehu Botnického zálivu neďaleko mesta Kemi bola naozaj len krátka, akurát aby sme sa trochu prešli, popreťahovali sa a nadýchali slaného morského vzduchu. Keďže toto bola naša jediná skúsenosť s morom omývajúcim západné pobrežie Fínska, netuším, či je tam more zakaždým také nudne pokojné. Nebolo ani veľmi na kúpanie, pretože jednak bolo studené, jednak také plytké, že hĺbka vhodná na kúpanie bola zrejme až na miestach, kde je na dohľad Švédsko.
Po pomerne dlhom prejazde sme sa konečne dostali do národného parku Rokua. Tam sme najprv postavili na táborisku na brehu jazera stany a potom nasledoval už takmer tradičný program: individuálna prechádzka po parku. Počasie sa zase neukázalo zo svojej najlepšej stránky, bolo zatiahnuté a občas mrholilo, no parku to na kráse neubralo.
Rokua je najmenší fínsky národný park (má len 4 km2) a vyhlásený bol v roku 1956. Je súčasťou rozsiahlej oblasti eskerov vystupujúcich nad celý komplex rašelinísk v oblasti severne od veľkého jazera Oulu, takže povrch parku je pomerne členitý, plný malých a platkých údolí, na dne ktorých sú jazierka alebo rašeliniská. Lesy v parku nie sú príliš husté, skôr naopak, a rastú v nich hlavne borovice porastené hustými lišajníkmi.
Miestami, najmä na svahoch, je možné vidieť holé piesčité plochy a na rovných plochách sa objavujú aj pieskové presypy, ktoré boli vyplavené z eskerov v poľadovej dobe, kedy eskery ešte nespevňovala vegetácia.
Národný park Rokua je zaujímavý a najmä pekný hlavne vďaka hustému porastu bielych lišajníkov, ktoré pokrývajú lesnú pôdu. Pri pohľade zdiaľky sa zdá, že na zemi leží sneh, čo bol aj náš prvý dojem. Niet divu, že sa tomuto parku niekedy hovorí aj Biely park. Okrem toho, že to je najmenší a najbelší národný park vo Fínsku, dalo by sa povedať, že je aj najmäkší alebo najpružnejší, lebo kráčať po lišajníku bolo ako ísť po nejakom pružnom matraci.
Lišajník však nebol to jediné, čím Rokua oplývala. Hneď na druhé miesto sa prebojovali huby, ktorých tam rástlo neúrekom a dosahovali úctyhodné rozmery. Hoci sme mali na večeru fazuľovú omáčku s pikantnou klobásou, nazbierali sme huby a kuchárka nám urobila ešte aj fantastický hubový guláš s klobáskou, ktorý predčí jedine Medveďov guláš na blogostretkovej chatovici. Priznám sa, že už dávno mi nebolo tak zle, tak som sa prežral.
Asi kilometer a pol od nášho táboriska stál tento zrub, ktorý by sa mi však viac hodil do nejakej indiánskej rezervácie v Amerike ako do fínskeho národného parku. Neviem, prečo sa Fíni rozhodli pre takúto imitáciu vigvamu, ale v každom prípade sme si tam príjemne posedeli aj s gitarou až do skorého rána.
Po raňajkách a dlhšom presune nasledoval národný park Salamajärvi, a to sme sa znova ocitli v strednom Fínsku, v jazernej oblasti. Počasie sa nad nami zľutovalo, mraky sa roztrhali a vykuklo slniečko, ktoré nám vydržalo až do jeho západu. Zložili sme sa na táborisku Koirasalmi na brehu jazera, a opäť to bolo perfektne vybavené táborisko s veľkým prístreškom s ohniskom, zrubom na drevo a toaletami. Nechýbala ani prehľadná mapa parku s vyznačenými turistickými trasami. Neďaleko, pri menšom jazere, stál malý hotelík so saunou, ktorú sme mali k dispozícii, čo sme samozrejme využili.
Z táboriska bol krásny výhľad na jazero, ktoré bolo určite rajom pre rybárov. K výbave táboriska patrilo aj niekoľko lodiek a správca táboriska nám dve požičal, takže sme sa mohli až do rána člnkovať. Plavba medzi mnohými ostrovčekmi bola nielen príjemná, ale aj zaujímavá, a to nielen cez deň, ale aj večer počas západu slnka.
NP Salamajärvi bol vyhlásený v roku 1982, pokrýva 60 km2 a je krásnou ukážkou dlho celkom neosídlenej divočiny s neschodnými rašeliniskami. Pre tento park je charakteristický plochý terén s borovými lesmi, na mnohých miestach spestrených kamennými poliami, no miestami sa objavujú aj rozsiahle rašeliniská a vresoviská.
Možností na prechádzku po parku bolo viacero, ja som si vybral cestičku okolo jazera, ktoré sa pomalou chôdzou dalo obísť za necelé dve hodiny. Nakoniec to trvalo dlhšie, lebo miestami sa vyplatilo sadnúť si na breh jazera a pozorovať vodné vtáky, prípadne si vychutnať bohatý porast čučoriedok. Nebolo sa však kam ponáhľať, lebo času bolo dosť a vo Fínsku sa vám fakt v lete nestane, že by vás niekde prikvačila tma.
Na rázcestí som mal na výber: vrátiť sa na táborisko alebo pokračovať v ceste a ísť sa ešte niekam pozrieť. Keďže na saunu sme si museli počkať až do večera, vybral som sa do Pyydyskoski. V parku je aj vyhliadková veže, z ktorej sa dajú pozorovať vtáky, ale túto možnosť som oželel, Nakoniec sa ukázalo, že som urobil celkom dobre, lebo tí, čo sa tam vybrali, boli trochu sklamaní. Veža bola totiž dosť nízka, takže výhľad z nej nebol žiadna veľká sláva, ani vtáky nebolo veľmi vidieť.
Oveľa príjemnejšie bolo posedieť si po večeri na brehu jazera, oddychovať a vychutnávať pekné a teplé počasie, aj keď obľúbenou hláškou kudrnovských sprievodcov je "tu nie ste na dovolenke, ale na poznávacom zájazde". Niekedy máme však aj my právo na menšiu vzburu a správať sa ako dovolenkári v hotelových sídliskách.
