Rumšiškes leží asi 20 km juhovýchodne od mesta Kaunas a pokiaľ môžem laicky posúdiť, zrejme predstavuje typickú litovskú dedinu. Nedali sa tam očakávať žiadne veľké a významné pamiatky, no napriek tomu som odolal možnosti uložiť sa aspoň na krátky spánok po celonočnej jazde z Tallinu a vybral som sa na prechádzku, lebo to bola moja prvá skúsenosť s litovskou dedinou. Navyše zastávam teóriu, že keď je možnosť niečo spoznať, treba to využiť. Spať môžem aj doma.
Moje prvé kroky viedli k tomuto kostolíku. Už len preto, lebo sme pri ňom stáli s autobusom a moji spolucestujúci sa okolo neho uložili k spánku. Ibaže kostolík bol zatvorený, tak mi nezostalo nič iné, len si počkať a čas stráviť potulkami po dedine. Keď som sa vrátil, kostolík bol síce otvorený, no bola v ňom bohoslužba. Tak som zase čakal, kým dedinčania nevyjdú, a všimol som si pritom zaujímavú vec. O chvíľu dedinčania vyšli z kostola - aby si pofajčili. Potom sa vrátili a bohoslužba pokračovala. Ale nakoniec prišla moja chvíľa a aspoň na okamih som vkĺzol do kostolíka, aby som si ho letkom prezrel a urobil zopár fotiek.
Vlastná dedina nebola nič moc: okrem kostolíka tam už nič zaujímavé nebolo... škola, obecný úrad, ihrisko, obchod, krčmička. A pomerne veľa nových domov, ktoré očividne zachovávali zaužívaný dedinský štýl, aspoň pokiaľ som mohol posúdiť podľa starších domov. Takže asi takto vyzerá dom v litovskej dedine:
Keďže skanzen sa otváral až o desiatej, mal som ešte dosť času pozrieť si miestny cintorín, ktorý sa napokon ukázal ako najzaujímavejší z celej dediny. Zaujali ma predovšetkým pekné drevené vyrezávané kríže na hroboch, ktoré často zobrazovali sediaceho bosého Krista, ako si pravou rukou podopiera tvár a očividne spí. Ukrižovaného Krista som tam nevidel, ale u nás som sa zase ešte s takýmto stvárnením nestretol.
Vlastný skanzen sa nachádza kúsok od dediny a rozprestiera sa na ploche 175 hektárov. Na prvý pohľad to možno pôsobí úctyhodne, no vzhľadom na množstvo "exponátov" sa mi nakoniec zdal celý skanzen zbytočne rozťahaný. Sú tam totiž vystavené domy zo štyroch oblastí Litvy - Dzukija, Aukštautija, Suvalkija a Žemaitija - ktoré sú pomerne ďaleko od seba, takže niekedy sa návštevník dosť nachodí, kým prejde z jednej oblasti do druhej. Možno preto tam zriadili požičovňu bicyklov.
V skanzene sa môžete oboznámiť s obytnými domami z každej oblasti, dá sa vojsť dnu a prezrieť si zariadenie jednotlivých miestností, kde to v mnohých prípadoch vyzerá tak, ako keby domáci len pred chvíľou niekam odbehli. Niektoré miestnosti sú zariadené trochu stroho, do niektorých sa dá nahliadnuť len z dverí, ale aj to stačí na to, aby si návštevník utvoril istú predstavu o vidieckom živote Litovčanov v 19. a 20. storočí.
Na domoch prevažuje slamená strecha, veď slamy bolo v Litve vždy nadostač, takže sa priam ponúkala ako stavebný materiál. Na niektorých dvoroch sa dali nájsť pozoruhodné stavbičky ako napríklad ten malý mlyn, o ktorom netuším, na čo asi tak mohol slúžiť. Skanzen je síce pekný a zaujímavý, no jeho informačná hodnota je pomerne nízka. V mnohých prípadoch celkom chýbajú nejaké popisky vystavených objektov a keď aj sú, tak len v litovčine, čo je zahraničnému návštevníkovi houby platné. V tomto vidím najväčší nedostatok tohto skanzenu.
Obytné domy sa striedali v skanzene s hospodárskymi budovami a samozrejme nemohol chýbať kostol, veď aká by to bola dedina - nielen litovská - bez kostola. Bol pekný, drevený, zvonka síce jednoduchý, no vnútorná výzdoba bola zaujímavá. Ibaže som sa zase nedozvedel, či tie početné kríže tvorili súčasť kostola alebo či sú tam len vystavené ako v múzeu.
Pri mnohých domoch stáli vysoké stĺpy a na ich koncoch boli rôzne postavičky, zrejme nejakých svätých alebo koho, ťažko povedať. Ich účel mi nie je známy, ale možno pôsobili ako ochrana domu pred zlými silami a duchmi.
Toto je príbytok, ktorý si stavali na Sibíri Litovčania, ktorí sa tam dostali do vyhnanstva počas sovietskej moci. Na tej tabuli, čo je vľavo, bola mapa bývalého Sovietskeho zväzu a na nej boli vyznačené tábory, kam boli Litovčania expedovaní. Jedna staršia pani, ktorá sama strávila na Sibíri niekoľko rokov a prišla tam o rodičov a brata, veľmi zaujímavo po rusky rozprávala o osudoch Litovčanov po pripojení Litvy k Sovietskemu zväzu.
V skanzene nie sú len vidiecke obydlia a hospodárske budovy, ale buduje sa tam aj akési typické litovské mestečko, resp. jeho námestie. Niektoré domy sú už funkčné a sú v nich kaviarničky, obchodíky so suvenírmi a makety pošty, úradu a podobne, no zatiaľ je to do značnej miery ešte stavenisko a zrejme ešte potrvá nejaký ten rok, kým sa vytratia všetky stavebné stroje a mestečko ožije svojím turistickým životom.
Návšteva skanzenu aj napriek jeho nedostatkom bola zaujímavá a stála za to. Ako návšteva každého snazenu, myslím si, lebo návštevník predsa len získa aspoň akú-takú predstavu o dávnom živote obyvateľov krajiny, v ktorej sa práve nachádza. A keď si Litovčania uvedomia, že litovčina nie je svetový jazyk a ku každému objektu pripoja tabuľku s popisom aspoň v angličtine, skanzen tým len získa na vypovedacej hodnote a jeho návšteva bude o to väčším zážitkom.
