Možno už trpím stareckou nespavosťou, no často som sa budil skoro ráno, medzi štvrtou a piatou. Nedá sa povedať, že by som sa vyspal do ružova, no takýto východ slnka stojí aj za menšie kruhy pod očami a dobre človeka naladí.
Po raňajkách sme sa vydali na ostrov Birsay, Teda, ono je to ostrov asi 20 hodín, no zvyšné štyri hodiny, počas odlivu, sa tam dá dostať po cestičke, ktorá je ináč zaplavená.
Na ostrove sa nachádzajú pozostatky vikingskej osady, kostola z 12. storočia a piktská studňa. Nebolo to síce nezaujímavé, no prevládla túžba nájsť a vyfotiť pufínov, tak sme zamierili na opačný koniec ostrova, k útesom strmo padajúcich do Atlantiku. Tam sa predvádzalo všetko možné - vietor, more i vtáky. Samozrejme všetky možné druhy, no okrem pufínov. Ale útesy boli znova úchvatné a v mnohých z nás sa znova prebudili samovražedné sklony. V náporoch vetra nebolo ľahké udržať sa na okraji útesov a nečudujem sa, že každý rok je na orknejských útesoch niekoľko smrteľných pádov.
Zrazu sa ozval vzrušený krik. Našli sme pufínov! Sedeli si usadení pár metrov pod okrajom útesu a začudovane pozerali na tých bláznov, ktorí sa išli zabiť, len aby si ich vyfotili. Takže tu sú v plnej kráse:
Potom sme už spokojní pokračovali ďalej k pozoruhodnej veži, ktorá nemala ani vchod, ani okná. Zrejme kedysi slúžili ako posledné útočisko obyvateľom ostrova a dostali sa do nej zhora po rebríku, ktorý potom vytiahli. Iné vysvetlenie nemám. Jedine že by tú vežu niekto postavil z recesie, nech si nasledujúce generácie lámu hlavy, na čo slúžila.
Príjemne unavení z prechádzky po Birsay sme išli pozrieť ďalšiu predhistorickú lokalitu, tentoraz v Gurness. Išlo o obrannú vežu obklopenú obydliami asi pre 40 ľudí z 1. storočia po Kr. Z veže samozrejme zostala len spodná časť, no v zvyškoch obydlí sa dali rozpoznať jednotlivé miestnosti s ohniskom a výklenkami, v ktorých boli zrejme postele a úložné priestory podobne ako v Skara Brae. Celú "dedinku" chránili hradby, v ktorých sa našiel ženský hrob.
Okrem Gurness sme navštívili aj jedinečnú komorovú hrobku v Maeshowe, starú vyše 5000 rokov. Zvonka je to len nenápadný kopček, no vnútri sa skrýva staviteľsky dokonale zvládnutá komora s polguľovým stropom. Zaujímavá je predovšetkým tým, že v deň zimného slnovratu sa slnečné lúče dostanú cez chodbu až do komory. Túto hrobku objavili kedysi v 12. storočí Vikingovia, ktorí ju vykradli a zanechali po sebe nápisy v runovom písme. Nič filozofické, o čom svedčí aj jeden z odkazov: Ja a Thor sme spali s Helgou.
Nasledovala návšteva hlavného mesta Kirkwallu. Je to malé mestečko, ktoré sa prvý raz spomína v tzv. orknejskej ságe z roku 1046. Žije tam asi 8 000 ľudí a najpôsobivejšou stavbou je Katedrála sv. Magnusa, založená na počesť svätého Magnusa Erlendsona. Oproti nej sú ruiny biskupského a grófskeho paláca, ktoré dávajú aspoň tušiť, ako si kedysi žila kirkwallská honorabilita. Kirkwall je známy aj tým, že je v ňom najsevernejšia Carnegieho knižnica v anglicky hovoriacom svete.
Na pevninu sme znova odchádzali z prístavu St. Margaret´s Hope. Keďže sme mali asi dve hodiny času, išli sme sa prejsť. The Hope, ako volajú toto miesto domáci, je dosť nudné, len pár ulíc so sivými domami. Napriek tomu nás niečo veľmi zaujalo. Išli sme pozrieť miestnu umelkyňu, ktorá maľuje obrazy, robí záložky do kníh, rôzne pohľadnice a podobne. Keď sme tam prišli, nebola doma, no ateliér aj s vystavenými dielami bol otvorený a na pulte bol odkaz asi v takom zmysle, že momentálne nie je doma, no keby niekto chcel niečo kúpiť, nech si to zoberie, zapíše do písanky, čo si zobral a nechal peniaze v pokladničke, ktorú pomenovala Honesty Box. Bolo v nej asi 15 libier. Skutočne by ma zaujímalo, ako by dopadla s týmto štýlom predaja u nás. V každom prípade to bola veľmi príjemná boda za návštevou tohto zaujímavého súostrovia. Návštevu každému odporúčam!
