Z Vichy sme šupajdili smerom na Clermond-Ferrand, kde je na juhozápade zaujímavá koncentrácia sopiek, aká sa nájde málokde v Európe. Počasie bolo vcelku príjemné, črtal sa pekný deň a tak sme sa tešili na túru na dve sopky, Puy de Pariou (1209 m) a Puy de Dome (1465 m). Slovom puy sa v miestnom nárečí označuje kužeľovitá hora a Puy de Pariou je jedným z najkrajších sopečných kužeľov s kráterom zo všetkých 60 sopiek vo vulkanickej reťazi Chaine de Puys.
Puy de Pariou patrí k tzv. dvojetapovým sopkám, čo znamená, že v prvej etape mal podstatne väčší, ale nižší kráter, z ktorého vytekal dlhý prúd trachytandesitovej lávy (nepýtajte sa, aká to je, lebo neviem). V druhej etape prišlo k explóziám strombolijského typu, t.j. láva nevytekala, ale vystrekovala, takže celý mladší a vyšší kužeľ sa navŕšil vlastne zo stuhnutej napadanej lávy.
Toľko teória a teraz prax. Na sopku sme išli spočiatku lesom a pomaly sme vystúpili až k okraju krátera. Výstup stál za to. Vres už bol rozkvitnutý a pokrýval tri štvrtiny stien krátera. Navyše bol dvojfarebný, takže pohľad do krátera bol skutočne pôsobivý. Aj výhľad do okolia bol pekný, lebo pred nami sa otvorila celá sopečná oblasť. Postupne sa vyjasnievalo, medzi oblakmi sa predierala modrá obloha a slnko rozžiarilo farby krajiny.
Puy de Pariou a Puy de Dome sú spojené kotlinou, v ktorej sa lesíky striedali s vresoviskami, takže oku sa ponúkali rôzne odtiene zelenej a bordovej farby kontrastujúcej s bielymi oblakmi a modrou oblohou.
Tak toto je už Puy de Dome, ktorý dominuje celej vulkanickej reťazi. Pretože je najvyšší, tak sa tvrdí, že je z neho vidieť osminu Francúzska a niekedy aj Mont Blanc. Pôvodne mal menší kužeľ vytvorený strombolijskou erupciou, no neskôr vytláčaním menej tekutej lávy vznikla tzv. vytlačená kopa čiže dóm, ktorého masa rýchlo tuhla a neroztekala sa. Stalo sa tak dokonca v dvoch fázach, čo sa prejavuje aj v jeho tvare. Na mladšom vrchole stojí meteorologická stanica s televíznou vežou, pod ktorou sú zvyšky rímskeho chrámu, zasväteného bohu Merkúrovi.
Z oboch sopiek je pekný výhľad na Clermond-Ferrand, ktorý je zaujímavý aj tým, že jeho centrum leží priamo na bývalom, dnes už zaniknutom maare. Pekne je vidieť aj značnú časť vulkanickej reťaze so sopkami, ktoré vystupujú ako ojedinelé hrby.
Špecifikom tejto oblasti sú početné najmä románske a gotické stavby z čierneho čadiča vrátane reliéfov, vlysov, ornamentov a figurálnych prác. Aj katedrála v C.-Ferrande je čadičová, zrejme ako jediná na svete.
My sme sa však zastavili v mestečku Orcival, kde stojí pekný románsky kostol z 12. storočia. Aj on je z čadiča, podobne ako mnohé domy, no mali sme trošku smolu, lebo kostol sa práve opravuje, takže je z väčšej časti obložený lešením. Na druhej strane sme však mali aj šťastie, lebo v kostole bola práve vtedy sprievodkyňa z Čiech, ktorá keď zistila, že tá horda návštevníkov sú jej krajania (bol som s českou cestovkou), tak nám ponúkla bezplatnú prehliadku kostola. Veľmi zaujímavý bol jej výklad symboliky rôznych figúr a páčilo sa mi, že nás nezaťažovala dátumami, ktoré by sme si aj tak nezapamätali.
Orcival tvorí vlastne len pár ulíc, takže možno by bolo lepšie označiť ho za väčšiu dedinu než za mestečko, no napriek tomu občas ponúkol niečo zaujímavé. Napríklad tento obchod, v ktorom okrem remeselníckych výrobkov predávali aj starožitnosti, niektoré takto vystavené priamo na chodníku.
Cestou z Orcivalu do kempu sme sa zastavili pri dvojici skalných masívov Tuillerie a Sanadoire. Sú to v podstate dva vypreparované sopúchy čiže prívodné vulkanické komíny. Okolité mäkšie sopečné produkty zniesla erózia zo sveta a tvrdá hornina sopúchov teda vystupuje v krajine v podobe dvoch mohutných skalísk.
Na druhý deň sme mali naplánovanú túru na stratovulkán Puy de Sancy, no počasie bolo od rána vyslovene mrchavé. Všade hmla, dážď na spadnutie. Dúfali sme však, že vietor rozoženie mraky a dožičí nám peknú túru v masíve Monts Doré. Opak bol pravdou. Ešte sme stihli pozrieť si skalné útvary s menami Kohútí hrebeň, Čertove rožky a Zub hnevu, no potom to už išlo s počasím dole vodou. Vietor zosilnel a len čo sme vyšli na hrebeň vedúci na vrchol Puy de Sancy, hmla ešte väčšmi spadla. Vietor zlomyseľne zmenil smer, začal fúkať odspodu, takže uchrániť sa pred dažďom bolo takmer nemožné. V takomto psom počasí sme šľapali takmer štyri hodiny, lebo autobus nás už čakal na druhej strane sopky. Len na ilustráciu: z nepremokavých topánok som musel vyliať vodu, lebo jej čváchanie mi liezlo na nervy, no potom som si horko-ťažko zaviazal šnôrky, také som mal skrehnuté prsty. Takže z Puy de Sancy a úchvatných výhľadov nič nebolo.
Táto fotka by mohla mať názov "Hrad nad dedinou". To je zároveň jediné, čo vám o tom môžem povedať. Caesar by to komentoval slovami "Videl som, zastavil som, vyfotil som a išiel som ďalej".
Napríklad do obce St. Nectaire, kde je tiež románsky kostol z 12. storočia, tiež je z čadiča a tiež je obložený lešením ako v Orcivale. Tieto auvergneské kostoly sa tuším spriahli proti nám, čo je veľká škoda, lebo okrem čadiča majú niektoré lokálne špecifiká, takže sa dokonca označujú ako stavby "auvergneského typu". Zaujímavé je aj to, že také pekné kostoly boli postavené v relatívne nevýznamných obciach. V St. Nectaire vyvierajú aj minerálne pramene podchytené do krytého termálneho bazénu a v obci je možné kúpiť rôzne výrobky pokryté pramenitom.
V tretej časti navštívime Chilhac, Chilhac-Lavoute, Le Puy a možno aj kaňon rieky Tarn.
