Anglicko-škótsku hranicu sme prekročili 1. júla približne o 20.50 pri meste Gretna a ťahali sme ďalej na sever. Prešli sme okolo smutne známej dediny Lockerbie a nakoniec sme sa ubytovali v kempe pár sto metrov od mestečka Moffat.
Po predchádzajúcich slnečných dňoch nás ráno čakalo počasie, ktoré sme označili ako typické škótske: hmlisto a dážď. Ten našťastie netrval dlho, takže ešte pred odchodom autobusa som stihol zabehnúť do Moffatu a pozrieť sa, ako to tam vyzerá. Mestečko je to maličké, má asi 2 500 obyvateľov a svoje najlepšie dni zrejme za sebou. Kedysi to boli známe kúpele s liečivými prameňmi, no dnes už sláva Moffatu značne upadla. Je to však celkom milé mestečko, kde majú hotel, zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najužší hotel na svete a na podlhovastom námestí je socha barana, lebo Moffat žil aj z ovčej vlny. Viac som nestihol, lebo čas bol neúprosný.
Z Moffatu nás čakal presun do mesta Stirling, ktorý sme absolvovali väčšinou v daždi, ktorý v Stirlingu ešte zosilnel. Vyviezli sme sa rovno na hrad týčiaci sa nad mestom, kde sme si kúpili Explorer Pass, s ktorým sa dalo absolvovať v Škótsku viacero pamiatok. Rodiný Pass bol značne lacnejší, tak som sa pripojil k jednej panej s dcérou, ktorá ma hneď adoptovala a celý zájazd mi hovorila "taťka".
Hrad v Stirlingu patrí medzi najpôsobivejšie v Škótsku a aj mesto hrá v škótskych dejinách významnú úlohu. Často sa tam zdržiavali škótski panovníci, narodil sa tam Jakub III. a v roku 1543 tam bola korunovaná Mária Stuartová. Je to historicky jendo z najvýznamnejších miest v Škótsku a v jeho okolí sa odohralo šesť významných bitiek, predovšetkým v roku 1297 to bola bitka pri stirlingskom moste, zakončená víťazstvom Williama Wallacea, ktorého poznáte z filmu Statočné srdce (Braveheart, s melom Gibsonom v hlavnej úlohe), nad Angličanmi. V roku 1298 sa karta obrátila a Wallace v bitke pri Falkirku prehral. Podarilo sa mu síce utiecť, no neskôr ho v roku 1305 chytili a popravili. V roku 1314 kráľ Robert the Bruce dosiahol rozhodujúce víťazstvo Škótov v bitke pri Bannockburne a nasledovalo podpísanie ndohody o nezávislosti Škótska.
Vlastný hrad je renesančný a mnohé miestnosti sú rekonštruované. The Great Hall je najväčšia sieň v Škótsku, takže sa využívala na bankety a oslavy, pričom dnes sa tam občas robia svadobné hostiny. Mária Stuartová bola korunovaná v Kráľovskej kaplnke. Z hradu je pekný výhľad do okolia a v diaľke sa týči Wallaceov pamätník.
Wallaceov pamätník je 60 metrov vysoká kamenná veža dokončená v roku 1869 a finančný dar na jej výstavbu zaslal aj Giuseppe Garibaldi. Pamätník je postavený vo viktoriánskom gotickom štýle a stojí na mieste, skadiaľ Wallace pozoroval zoskupenie vojsk anglického kráľa Eduarda I. pred bitkou o stirlingský most. Na vyhliadkovú terasu vedie 246 schodov.
Pod kopcom Abbey Craig, kde sa pamätník nachádza, postavili v roku 1997 Wallaceov pomník, no pri pohľade zblízka zistíte, že to je skôr pomník Mela Gibsona
Po histórii nasledovala zase príroda, a to v horskom pásme The Trossacks, ktoré patrí medzi najkrajšie v Škótsku. Môžem to potvrdiť len čiastočne, pokiaľ som v hmle dovidel. Výstupy na horu Ben Levi (976 m) nebol síce namáhavý, no keďže na vrchole bola viditeľnosť asi 10 metrov, z jeho dobytia sme nemali ten správny pôžitok. Túto akciu sme brali skôr ako tréning na výstup na Ben Nevis, ktorý nás čakal na nasledujúci deň.
Po túre sme sa utáborili na brehu Jazera Loch Lommond, ktoré patrí s The Trossacks k najstarším národným parkom na svete. Loch Lomond je vraj najväčšia sladkovodná plocha v Británii a Walter Scott spopularizoval toto jazero v svojej básni Jazerná panna. Je to zároveň oblasť pôsobenia Roberta MacGregora, známeho ako Rob Roy, nám hlavne z filmovej adaptácie s Liamom Neesonom v hlavnej úlohe.
Pri Lommonde sme mali česť zoznámiť sa s "prekliatím Škótska", drobnými muškami zvanými v angličtine "midges". Patria vlastne medzi pakomáre a dokážu človeka riadne dohrýzť. Niekedy nepomáhali ani moskytiéry na hlavách a vrhajú sa na svoju obeť v celých húfoch.
Z kempu pri Loch Lommonde sme pokračovali do pekného, asi 16 km dlhého údolia Glen Coe, ktoré sa považuje za jedno z najkrajších údolí v Škótsku. Počasie nám zase nebolo veľmi priateľsky naklonené, lebo vrcholy kopcov boli zahalené do hmly, no aj to, čo sme videli, bolo mimoriadne pôsobivé. Údolie vyhľadávajú turisti i horolezci a patrí k obľúbeným výletným miestam, najmä oblasť Troch sestier.
Na jednom z parkovísk sme zastihli tohto gajdoša, ktorý odušu vyhrával rôzne škótske melódie. Tak sme si ho pofotili, hodili sme mu do škatule zopár drobákov a tešili sa, že máme fotosuvenír zo Škótska par excellence.
A toto je už ďalší glen, pre zmenu Glenfinnan, na konci jazera Loch Shiel. Na tomto mieste Bonnie Prince Charlie vztýčil 19. augusta 1745 svoju vlajku, aby tak vyzval náčelníkov jakobitských klanov k zjednoteniu a na podporu svoju i svojho otca Jakuba, ktorý si nárokoval na škótsky i anglický trón, čím sa začalo slávne jakobitské povstanie. Na jeho počesť stojí pri jazere pamätník, opäť v podobe vyhliadkovej veže, ktorý v roku 1815 nechal postaviť Alexander Macdonald.
Glenfinnan je známy aj svojím viaduktom z konca 19. storočia, ktorý sa objavil v druhej časti Harryho Pottera
