Dolná Krupá sa vyznačuje viacerými zaujímavosťami, no najväčšiu pozornosť návštevníkov pritiahne zrejme klasicistický kaštieľ, ktorý sa nachádza približne v strede obce a bol sídlom zemianskeho rodu Brunsvikovcov. Prvý kaštieľ postavil Anton Brunsvik v barokovom štýle a keď sa po jeho smrti ujal panstva druhorodený syn Jozef, ten oslovil Jána Josefa Talherra, hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, s požiadavkou, aby prestaval kaštieľ. Prestavba bola ukončená v roku 1796, no už v roku 1813 sa Jozef Brunsvik obracia na talianskeho architekta Antona Pia Rigela a dáva celý areál kaštieľa prestavať v klasicistickom štýle, pričom súčasťou prestavby bolo aj založenie rozsiahleho anglického parku pod dohľadom belgického záhradného architekta Henryho Niebela.
V roku 1813 sa sobášom Henriety Brunsvikovej s Hermanom Chotekom sťahujú do Dolnej Krupej Chotekovci a posledná grófka Mária Henrieta Choteková zomrela v roku 1946. V nasledujúcich rokoch bol v kaštieli ústav pre duševne chorých pacientov, sídlil v ňom Domov slovenských skladateľov a momentálne je začlenený do Slovenského národného múzea - Hudobného múzea. Takýto pohľad na kaštieľ sa návštevníkom naskytne od cesty, keď prechádzajú Dolnou Krupou.
Zaujalo ma, že na priečelí kaštieľa je pamätná tabuľa na rodinu Dopjerovcov, no nenašiel som jedinú zmienku o tom, že hosťom rodiny Brunsvikovcov bol aj Ludwig van Beethoven. Dokonca ani v obci som si nevšimol nejakú informačnú tabuľu, ktorá by upozorňovala na kaštieľ a jeho spätosť v Beethovenom.
Oveľa krajší pohľad na kaštieľ sa ponúka z južnej strany, od anglického parku. Zaujímavé je, ako sa architekt vyrovnal s nerovným terénom a vyriešil ho širokým schodiskom vedúcim na polkruhovú plochu ohraničenú trávnikom, ktorý plynule prechádza do parku.
Vlastný anglický park je pekný, no mohol by byť ešte krajší, keby bol upravený. Čím som bol ďalej od kaštieľa, tým boli chodníčky zanedbanejšie a miestami som ani nevedel, či ešte idem po chodníčku. Z lámp zostali len stĺpy, takže prechádzka po parku v šere alebo po zotmení zrejme neprichádza do úvahy.
Miestami sa ešte dajú nájsť dôkazy toho, že park kedysi oživovali početné sochy a rozličné skulptúry, ale je ich veľmi poskromne. Lavičky celkom chýbajú, takže nie je ani možnosť posedieť si a pokochať sa peknou prírodou alebo pohľadom na kaštieľ.
Keď vojdete do areálu kaštieľa, tak vľavo od neho uvidíte malý domček, v ktorom je dnes pamätník L. van Beethovena, čo pripomína aj kamenná skulptúra pred ním. Traduje sa, že práve v tomto domčeku Beethoven býval počas svojich návštev u Brunsvikovcov a tu aj skomponoval svoju slávnu Sonátu mesačného svitu.
Ako to už býva v mnohých prípadoch dobrým zvykom, aj túto skladbu, ktorá patrí medzi Beethovenove najznámejšie a najobľúbenejšie kompozície, sprevádzajú rôzne legendy. Beethoven napísal túto sonátu v roku 1801 a popri označenia sonáta cis-mol č. 14 op 27 č. 2 jej dal názov Quasi una fantasia, čím chcel naznačiť, že v tejto skladbe sa nepridržiaval typickej stavby sonáty.
Beethovej skladal túto sonátu v čase, keď už začínal mať problémy so sluchom, ako to vyplýva aj z listu, ktorý napísal svojmu priateľovi Franzovi Gerhardovi Wegelerovi. Skladba vyšla v marci roku 1802 a na jej titulnej strane je venovanie Giuliette Guicciardiovej, Beethovenovej žiačke, ktorá s ním bola v Dolnej Krupej. Nedá sa vylúčiť, že skladateľ improvizoval túto sonátu aj v divadielku, ktoré stálo v areáli kaštieľa, no neskôr bolo zbúrané.
Anton Schindler nazval v Beethovenovej biografii túto sonátu "ľúbostnou piesňou bez slov", čím chcel naznačiť, že Beethoven zrejme opätoval city, ktoré voči nemu prechovávala mladá Giulietta. Dôkaz o tom síce neexistuje, no Beethoven sa v tom čase zmienil Wegelerovi o istej "nesmrteľne milovanej", ale meno nespomenul.
Názov Mondschein-Sonate však vznikol až v roku 1852 a vytvoril ho zrejme básnik Ludwig Rellstab, ktorý vo svojej novele Theodor necháva svoje postavy opisovať pocity, aké sa ich zmocňujú pri počúvaní hudby. Niektorí bádatelia však pripisujú názov sonáty Wilhelmovi von Lenzovi, ktorému skladba pripomenula plavbu po Vierwaldstätterskom jazere "pri mesačnom svite v pokojnú augustovú noc".
K najobľúbenejším legendám sprevádzajúcich túto krásnu sonátu patrí aj povesť, podľa ktorej sa Beethoven raz večer prechádzal po Bonne a zrazu začul, ako niekto hrá jeho skladbu. Vošiel do domu a v jednej izbe našiel za klavírom slepé dievča. Dojalo ho to natoľko, že sám usadol za klavír a začal preludovať. V jednej chvíli dopadlo mesačné svetlo na klavír práve vo chvíli, keď hral to, z čoho neskôr vznikla sonáta cis-mol.
Nech už sonáta vznikla kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností, nič to nezmení na skutočnosti, že patrí medzi najznámejšie diela nielen Beethovenove, no celej klasickej hudby a jej pomalé zádumčivé Adagio vzbudzuje vo vnímavom poslucháčovi romantickú náladu.
