Už si presne nespomínam, kedy som sa s Tvojím menom stretol prvý raz. Bol som vtedy ešte malý, chodil som do základnej školy a keď som bol chorý, tak mi stará mama čítavala z knižky o veľkých skladateľoch. Vtedy som sa dozvedel, že okrem Mozarta, Beethovena či Verdiho žil a tvoril nejaký Johann Sebastian Bach. Veľa som si toho nezapamätal, no v pamäti mi utkvelo, že si mal veľa detí, občas si bol prchký a v hneve si dokonca hádzal okolo seba notový papier.
Rovnako si ani nespomínam, ktorú Tvoju skladbu som počul ako prvú, no zrejme to bola slávna Toccata a fuga d moll. Púšťali sme si ju na hudobnej, no náš vzťah ku klasickej hudbe bol taký, aký bol. Považovali sme to za otravné vrzúganie, nehodné "drsných chlapov", za akých sme sa považovali. No ako sa vraví, časy sa menia a my sa meníme s nimi. Niekedy dokonca aj k lepšiemu. Aj ja som časom prestal brať klasickú hudbu ako nepríjemné zlo a jedného dňa som zistil, že aj v tejto hudbe je veľa krásnych melódií. Začal som ju teda viac počúvať, spoznávať skladateľov, no akosi najviac ma to tiahlo práve k Tebe. Možno to bola tá predstava zurvalca, ktorá sa mi nijako nespájala s krásnou melódiou onej toccaty a fúgy. Neveril som, že by to bola jediná Tvoja stránka. Veď človek, ktorý dokáže napísať niečo také pekné, nemôže byť len zurvalec.
Snažil som sa spoznať čo najviac z Tvojej tvorby. Bol si vynikajúcim organistom a skladby pre organ tvoria najväčšiu časť toho, čo si skomponoval. No na moje veľké sklamanie sa ukázalo, že organové skladby sú pre takého hudobného amatéra ako ja priťažké. Jednoducho som nedokázal usledovať melodické linky v tých skladbách, často dômyselne spletené do komplikovaných obrazcov, ktoré sa vzápätí rozplietli, ale len na chvíľku, aby sa v nasledujúcej chvíli znova splietli. Bolo to nad moje sily. Ako hlboko veriaci človek si nielen upínal svoj zrak hore, k Bohu, aj Tvoja organová tvorba bola venovaná pre Teba najvyššej autorite, Tvojmu Pánovi.
No tak ako keď sa roztrhne zamračená obloha a cez malú skulinku sa prederie lúč slnka, ktorý aspoň na chvíľočku osvetlí svet, rozžiari farby a prinesie závan tepla, aj Ty si nám, obyčajným smrteľníkom, občas venoval láskavú pozornosť v podobe koncertov. A tie sa predsa len ľahšie počúvajú, lebo zvuk rôznych nástrojov sa lepšie sleduje. Koncerty pre husle alebo čembalo, Brandenburské koncerty a hlavne moje obľúbené orchestrálne suity, najmä druhá, s flautou, a tretia, s prekrásnym Air, ktorý by ma mohol sprevádzať na mojej poslednej ceste. No z koncertov som vytušil, že máš jednu z najvzácnejších a najkrajších ľudských vlastností, zmysel pre humor, čo sa celkom potvrdilo, keď som sa dostal k Tvojim svetským kantátam. Páči sa mi najmä "kávová" kantáta, v ktorej sa vysmievaš z ľudí, ktorí podľahli vtedajšiemu ošiaľu pitia kávy, ale nebudem sa tu rozpisovať. Veď Ty sám vieš najlepšie, kde si bol príjemne podpichovačný. V týchto prípadoch som si Ťa predstavoval ako dobrosrdečného pána, dobre naladeného po chutnom, no ťažkom nemeckom obede zapitým pohárom piva, ako s potmehútskym úsmevom kladieš na papier notu za notou.
Časom som však zatúžil spoznať viac, nielen Tvoju hudbu. Chcel som vedieť viac aj o Tebe ako o človeku, chcel som - obrazne povedané - dýchať vzduch, ktorý si dýchal aj Ty, kráčať po uliciach, po ktorých si kráčal aj Ty. A tak sa mi podarilo navštíviť takmer všetky miesta späté s Tvojím životom. V Eisenachu som si posedel na lavičke v záhrade Tvojho rodného domu, videl som Ohrdruf, Arnstadt, Weimar, Mühlhausen i Köthen. V Lipsku som Ti neraz položil karafiát na hrob v Kostole sv. Tomáša. Nepodarilo sa mi navštíviť jedine Lüneburg, ale verím, že ešte nie je všetkým dňom koniec.
Netvrdím, že si bol jediný skladateľ, ktorého som počúval. Bolo a stále je ich veľa. V každom som si našiel niečo, kvôli čomu sa k nim stále rád vraciam, no Tvoja hudba má pre mňa osobité čaro. Nie je ľahká, veľmi často presne opačne, no v ľudskom živote má najčastejšie najväčšiu cenu to, čo nás stojí nejakú námahu alebo obetu. K čomu sa musíme dopracovať aj za cenu strastí. Tvoja tvorba ako keby bola pre mňa ukrytá v miestnostiach s veľkými a ťažkými dverami. Niekedy sa tie dvere podarí otvoriť takmer dokorán, niekedy len na milimetrík. Ale som vďačný aj za ten milimetrík, lebo dáva tušiť, čo pôsobivé sa skrýva v miestnosti.
Takže, drahý Johann Sebastian, ešte raz všetko najlepšie k narodeninám a predovšetkým prijmi moju srdečnú vďaku za všetky krásne tóny, ktoré si nielen mne, ale nám všetkým venoval. Neviem, či si ich zaslúžime, no Ty si našu večnú vďaku a uznanie celkom určite zaslúžiš.
S najúctivejším pozdravom Tvoj obdivovateľ
Marián
