Názov knižky vznikol podľa toho, čo vraj Hemingway povedal jednému svojmu priateľovi: "Ak má človek to šťastie, že mohol žiť v mladosti v Paríži, potom nech odíde kamkoľvek, Paríž je až do konca života s ním, pretože Paríž je pohyblivý sviatok."
Aj keď sa to v knižke nespomína, Hemingway prišiel do Paríža prvý raz aj so svojou snúbenicou Hadley Richardsonovou v decembri 1921 a ubytovali sa v Hoteli Jacob et d´Angleterre (dnes skrátene Hotel d´Angleterre), ktorý nájdete na rue Jacob, 44. Na hoteli nie je žiadna tabuľka, ktorá by na to upozorňovala, rovnako žiadnu zmienku nenájdete ani v reštaurácii Le Pré aux Clercs, ktorá sa nachádza čo by kameňom dohodil od hotela a kde sa Hemingway s Hadley údajne radi stravovali.
Centrom života mnohých literátov sa stala Latinská štvrť a Hemingway sa neskôr presťahoval na rue Cardinal Lemoine, číslo 74 a píše o tom v knižke nasledovne (citáty sú z českého vydania Přes řeku do stínu stromů - Pohyblivý svátek, Odeon, Praha 1978): Náš domov v rue Cardinal Lemoine byl dvoupokojový byt bez teplé vody a bez hygienického zařízení, jenom s antiseptickou nádobou, ale to člověku zvyklému na venkovský záchodek v Michiganu ani tak strašně nevadilo. Měli jsme krásnou vyhlídku, pohodlné spaní v podobě dobré pérované žíněnky na zemi, na stěnách obrazy, ktoré se nám líbily, takže to byl byt veselý a útulný. (s. 215)
Na dome, ktorý zďaleka spoznáte podľa nápisu Paris est une féte (Paríž je sviatok), je tabuľka s textom:
"Od januára 1922 do augusta 1923 býval na treťom poschodí tejto budovy so svojou manželkou Hadley americký spisovateľ Ernest Hemingway (1899 - 1961). Táto štvrť, ktorú nadovšetko miloval, sa stala skutočným miestom zrodu jeho diela a strohého štýlu, ktorý ho charakterizuje. Tento Američan v Paríži udržiaval blízke styky so svojimi susedmi, najmä s majiteľom susednej tančiarne. ...Taký bol Paríž našej mladosti, v časoch, keď sme boli veľmi chudobní a veľmi šťastní."
Neďaleko rue Cardinal Lemoine je rue Descartes, kde mal Hemingway prenajatú izbu, ktorá mu slúžila ako pracovňa. Tento dom je známy ako Verlainov dom, lebo v ňom 8. januára 1896 zomrel básnik Paul Verlaine, ako sa o tom zmieňuje aj tabuľka vľavo od vchodu do reštaurácie. Pod ňou je aj komemoratívna tabuľka, podľa ktorej v tom dome Hemingway býval, čo však nie je pravda, ako to koniec koncov potvrdzuje aj Hemingway:
... a hotelu, kde umřel Verlaine a kde jsem měl v nejvyšším poschodí pokoj, v němž jsem pracoval. (s. 198)
V Pohyblivom sviatku sa veľmi často spomína aj rue Mouffetard, lebo tvorí pokračovanie rue Descartes a je aj neďaleko rue Cardinal Lemoine. Jej tvár sa určite za tie roky značne zmenila, ale ešte aj dnes má svoje čaro. Je úzka, dlhá, pomerne strmá a lemujú ju početné obchodíky, kaviarničky a reštaurácie. Očividne patrí medzi parížske atrakcie, aj keď možno menej známe - rozhodne menej ako taká Eiffelovka. Rue Mouffetard ústi - prípadne na nej začína, ako chcete - na námestí Contrescarpe, kde sa kedysi nachádzalo Café des Amateurs, o ktorom Hemingway píše s drsnou otvorenosťou, že Café des Amateurs byla žumpa rue Mouffetard, rozkošné, úzké přecpané uličky, kde bývali trhy a ktorá vedla na place Contrescarpe (s. 197).
Café des Amateurs už dávno neexistuje, no podľa všetkého bývala táto kaviareň tam, kde je dnes Café des Arts. Spýtal som sa čašníka, či o tom niečo vie, no len pokrčil plecami a odvetil, že nevie. A keď som mu spomenul Hemingwaya, tak sa zatváril v štýle to-meno-mi-niečo-hovorí-ale-netuším-čo.
K ľuďom, ku ktorým mal Hemingway v Paríži najbližšie, patrila Gertruda Steinová, ktorá je autorkou známeho označenia stratená generácia, ktorým počastovala Hemingwaya a ostatných amerických povojnových literátov:
"Přesně to jste i vy. Přesně to jste i všichni vy," prohlásila slečna Steinová. "Vy všichni mladí lidé, co jste byli ve válce. Jste stracená generace." (s. 212)
Gertuda Steinová bývala na rue de Fleurus, 27:
Když už pak v Lucemburské nebylo vidět, šel jsem pěšky vzhůru zahradami a zastavil se v ateliéru v rue de Fleurus číslo 27, kde bydlela Gertruda Steinová.
Když jsme u ní byli s mou ženou na návštěvě, byly k nám Gertruda Steinová i její přítelkyně, s níž tehdy bydlela, obě velice srdečné a přátelské a nám se v tom velikém ateliéru se slavnými obrazy strašně líbilo. (s. 203)
Spomínaná priateľka je Alice Toklasová, o ktorej sa píše aj na tejto tabuľke:
Gertruda Steinová (1874 - 1946), americká spisovateľka. Bývala tu v rokoch 1903 - 1938 so svojím bratom Léom Steinom, potom s Alice B. Toklasovou a príjímala tam početných umelcov a spisovateľov.
Když jsme bydleli v tom bytě nad pilou v rue Notre-Dame-des Champs číslo 113, byla naše nejbližší slušná kavárna Closerie des Lilas, jedna z nejlepších pařížských kaváren. ... Closerie des Lilas byla kavárna, kde se kdysi více méně pravidelně scházeli básníci; posledním významým básníkem byl Paul Fort, kterého jsem nikdy nečetl (s. 239).
Na svoje prekvapenie a sklamanie som číslo 113 nenašiel, no kaviareň Closerie des Lilas ešte vždy funguje. Skúšal som tam nájsť nejakú zmienku o Hemingwayovi, no márne. Nič tam nebolo. Nenašiel som ani dom na Notre-Dame-des-Champs, v ktorom býval básnik Ezra Pound, lebo Hemingway ho len spomína, ale bez udania čísla: Ezra Pound se v každé situaci osvědčil jako dobrý přítel a pořád pro někoho něco dělal. Ateliér v rue Notre-Dame-des-Champs, kde žil se svou ženou Dorothy, byl stejně ubohý, jako byl ateliér Gertrudy Steinové přepychový. (s. 255)
Citátov, v ktorých by sa spomínala Luxemburská záhrada, je v knižke toľko, že by to stačilo na samostatný článok, ale keďže som ju už spomínal v súvislosti s G. Steinovou, pridávam len ilustračnú fotografiu. Hemingway by bol určite prekvapený, keby zistil, že táto pôvabná záhrada sa zmenila na akýsi štadión, kam si chodievajú Parížania zabehať. Ja som tam bol v sobotu a bolo ich tam neúrekom.
Mnohé miesta, najmä kaviarne a reštaurácie, ktoré Hemingway spomína, už pod pôvodným názvom neexistujú, no niektoré sa nájdu. To jsem už měl zaplaceno a tak jsem vyšel, zabočil doprava, přešel na druhou stranu rue de Rennes, abych nezaskočil k Deux Magots na kafe, a pokračoval rue Bonaparte nejkratší cestou domů (s. 237). Tak toto je tá spomínaná kaviareň Les Deux Magots:
Sylvia Beachová určite patrí medzi ľudí, ktorým Hemingway vďačí za rozšírenie svojich znalostí svetovej literatúry. Beachová totiž založila kníhkupectvo Shakespeare and Co., ktoré slúžilo zároveň ako knižnica, v ktorej si Hemingway požičiaval knižky.
V těch dnech nebyli na kupováni knih peníze. Vypůjčoval jsem si je z knihovny Sylvie Beachové v rue de l´Odeon číslo 12. V té studené, větrem bičované ulici to bylo teplé, útulné závětří, kde byla v zimě veliká kamna, stolky a přihrádky s knihami, nové knihy ve výkladě a na zdi fotografie slavných spisovatelů jak mrtvých, tak živých. (s. 214)
O kníhkupectve síce nie je v tabuľke na dome ani slovo, zato sa tam uvádza že "v roku 1922 v tomto dome slečna Sylvia Baeachová vydala "Odyssea" od Jamesa Joycea".
A toto je už slávne kníhkupectvo Shakespeare and Co., ktoré síce nie je na pôvodnom mieste, no nájdete ho v rue Boucherie na nábreží Seiny, takmer oproti Notre Dame. Jeho terajší majiteľ pokračuje v tradícii, ktorú vytvorila Sylvia Beachová a je to jedno z najoriginálnejších kníhkupectiev v Paríži. Predáva sa tam výlučne anglicky písaná literatúra a keď si niečo kúpite, dostanete do knižky aj pečiatku kníhkupectva. Interiér je veľmi bohémsky a cítil som tam mimoriadne dobre.
Takže toto bolo aspoň zopár miest, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s prvým pobytom Ernesta Hemingwaya v Paríži. Je ich samozrejme oveľa viac, ale nie všetko sa dá stihnúť za pár hodín. Okrem toho Hemingway sa do Paríža vracal a pohyboval sa po celom meste. A treba si aj niečo nechať aj na budúcu návštevu, na ktorú sa už teším. Síce som v mladosti v Paríži nežil, ale Paríž si ako pohyblivý sviatok nosím v sebe.
