Poézia určite nepatrí medzi žánre, ktoré majú u nás na ružiach ustlané, a to aj napriek tomu, že je pomerne veľa ľudí, ktorí ju píšu alebo aspoň čítajú. Založiť Literárny klub, ktorý by sa orientoval hlavne na poéziu, si vyžaduje veľkú dávku odvahy a najmä zanietenia pre tento žáner. Alenka Dúhová s Mariánom Minárikom-Častovským našli v sebe odvahu, založili klub... a ťahajú ho už šesť rokov. Jeho priaznivcov nie je veľa, no sú to všetko ľudia, ktorí si radi nájdu čas v posledný štvrtok v mesiaci, aby zavítali do Západoslovenského múzea, kde sa klub teraz schádza, a podelili sa o svoje poetické výtvory s inými ľuďmi, ktorým poézia nie je cudzia.
Včerajšie stretnutie klubu nebolo však také ako zvyčajne. Podpísala sa pod neho koncoročná atmosféra, nesúca sa v znamení Mikuláša a Vianoc, znásobená šiestym výročím existencie klubu. Alenka s Mariánom si povedali, že keď už výročie, nech to stojí za to. Môžem povedať, stálo to za to. Častovské teplé buchty síce neboli, zato bol makovník a orechovník, perníčky a voňavý čaj. A pretože Vladko Schwandtner medzičasom pripravil všetku potrebnú techniku, nič už nestálo v ceste zaujímavému programu, ktorý svojím príhovorom otvorili Alenka s Mariánom.
Ako prvý bod programu sme si mohli pozrieť filmové práce študentov banskobystrickej Akadémie umení, budúcich kameramanov, ktorí dostali voľnú ruku pri filmovom stvárnení básní Pavla Stanislava. Spojenie obrazu a slova bolo pôsobivé a autor básní vysoko ocenil námahu študentov.
Ocenilo ju aj publikum zložené z viac-menej pravidelných návštevníkov, ale aj z nováčikov Martiny Banby Strmeňovej a Karola Sudora, ktorí zo zadných radov sledovali dianie pred sebou.
Na druhej strane v prvom rade sedel Vladko Schwandtner, ktorý sledoval aj technickú kvalitu zvuku a obrazu a uplatnil sa aj za fotoaparátom, a vedľa neho si našla miesto Zuzka Masaryková, tentoraz len v úlohe diváčky, nie poetky. Takže blogeri mohli na tomto stretnutí povedať o sebe, že sú alfou a omegou, začiatkom i koncom...
Básnika Pavla Stanislava vystriedal po chvíli básnik Eduard Grečner, ktorý na stretnutí predstavil svoju tretiu zbierku poézie Zakázaná zóna, no ešte predtým sa ako ostrieľaný kameraman vyjadril k predvedenej tvorbe mladých študentov. Potom už nasledovalo čítanie ukážok z jeho poézie v podaní Alenky a Mariána a následne na to Pavol Stanislav slávnostne pokrstil zbierku cukrom. Tak sa to podľa Alenky vraj robí v bielej mágii.
Ďalej už program pokračoval v tradičnom štýle, čítaním vlastnej tvorby. Tentoraz bolo tvorivých ľudí pomenej, no prednesené básničky sa páčili. Keď v podaní mladého básnika zazneli slová "cítim vodku v každom džúse", pozreli sme sa s Karolom s úsmevom na seba a porozumeli sme sa. Vy, čo ste boli na trnafskom stretku, určite tiež rozumiete :-)
Literárny klub by nebol bez vystúpenia Mariána Minárika literárnym klubom. Pobavil nás rôznymi historkami zo svojej rodnej Častej, spomenul aj úsmevné nedorozumenie, ktoré vzniklo, keď si jednu SMS prečítal od jej polovice a napokon nám prečítal poviedku o svojej mame, ako si celý život pamätala jednu mikulášsku básničku.
Po oficiálnom ukončení programu sa niektorí návštevníci stali šťastnými majiteľmi zbierky Zakázaná zóna aj s podpisom autora (ako napríklad Banba),
niektorí upevňovali svoj blogerský, resp. pedagogicko-študentský vzťah (ako Zuzka s Mariánom),
niektorí len tak chvíľku pokecali (ako Karol, Alenka a Banba)
a potom zase pokecali, prípadne si osladili život dobrým orechovníkom (Marián, Zuzka, Karol a Banba).
Bolo to pekné stretnutie, pestré, a verím, že tí, čo tam boli prvý raz, prídu aj nabudúce. Takže dovidenia každý posledný štvrtok v mesiaci!
