Nedá sa poprieť, že vzorov majú školáci viac než dosť. V televízii sa to hemží rôznymi akčnými filmami, ktoré sú do značnej miery založené na takej či onakej forme násilia, nie je problém dostať sa k podobným filmom na DVD, o počítačových hrách ani nehovoriac. Kontrola zo strany rodičov v mnohých prípadoch neexistuje, respektíve často zrejme ani nie je možná. Takže sotva sa môže niekto čudovať, kde sa berie v školákoch agresivita a chuť vyskúšať niečo na vlastnej koži. Prípadne ešte lepšie - na koži niekoho iného. Niet potom divu, my starší sa častokrát pozeráme na mládež podozrievavo, až odsudzujúco.
Včera som išiel z práce zvyčajnou cestou, krížom cez námestie v strede mesta. Napriek tomu, že tam bolo dosť rušno, mojej pozornosti neušla skupinka asi 11 - 12-ročných školákov, ktorí dokázali prekričať všetkých na námestí. Vrážali do seba, sácali sa, pokrikovali na seba a všetci vyzerali ako ťažkí frajeri, nad ktorých niet. Keby som chcel preháňať, povedal by som,že im z očí nepozeralo nič dobré. Sledoval som ich pohľadom, no zrazu ma vyrušil rachot.
Pri dome kultúry občas nájdete Indiánov z Južnej Ameriky, ktorí tam majú na stojanoch vystavené rôzne ozdoby, kazety, CD... Niekedy aj hrajú na tradičné indiánske nástroje, ale často majú len pustený magnetofón alebo CD-prehrávač. Aj včera tam stál len jeden Indián, ktorý sa opieral o francúzsku barlu. Neviem, čo sa stalo, či ňou nejako zavadil o stojan, alebo či ho zhodil silnejší závan vetra. Nevidel som to. Keď som zareagoval na rachot, stojan už ležal na zemi a okolo neho sa váľali vystavené náramky, náhrdelníky a iné ozdoby. Indián sa už pokúšal zdvihnúť stojan, no barla mu prekážala. Pozbierať porozhadzované veci by bol pre neho ešte väčší problém.
Vtedy sa mi do zorného poľa dostali aj spomínaní školáci. Chvíľu pozerali na Indiána, potom si medzi sebou prehodili pár slov. Vzápätí sa rozbehli k nemu, pomohli mu zdvihnúť stojan, pozbierali mu všetky ozdoby zo zeme, ešte sa aj poobzerali, či sa niečo nezakotúľalo niekam ďalej a trpezlivo stáli pri Indiánovi, kým si všetko nepovešal na stojan. Schválne som zmenil smer chôdze, aby som prešiel okolo nich. Kým som sa tam dostal, tak už boli ozdoby znova na stojane a Indián sa chlapcom poďakoval. Jeden z nich mu na to povedal, že nemá za čo a zaželal mu pekný deň. Ostatní sa rozlúčili pozdravom dovidenia a odišli. Chvíľu kráčali len tak, no o chvíľu začali do seba znova sácať, strkať sa...
Verím, že po tejto skúsenosti mal Indián naozaj pekný deň. Rovnako ako ja. Ako som spomenul, chlapci vyzerali ako ťažkí frajeri. Ale po tomto boli ozajstní Frajeri, s veľkým F. Priznám sa, že niečo také som od nich nečakal. Skôr by ma neprekvapilo, keby si z Indiána robili srandu, prípadne zdvihli zo zeme nejaké ozdoby a utiekli. V duchu som im zatlieskal za toto príjemné prekvapenie a seba som napomenul, že nemám posudzovať všetkých na základe niektorých jedincov.
