Krátko po revolúcii a začiatku vzniku politických strán som mal možnosť diskutovať o politickom vývoji na Slovensku s prvým predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH vzniklo17.2.1990) Jánom Čarnogurským a dával som tomuto „jeho" hnutiu na Slovensku za vzor bavorskú Kresťanskosociálnu úniu - CSU. Bavorsko a Slovensko mali totiž historicky veľmi veľké spoločné črty pri začiatkoch budovania krajiny. Bavorsko, pôvoddne chudobný agrárny štát s kresťanským obyvateľstvom sa po vojne dobrou politikou po 56-ročnom vládnutí CSU vypracovalo na svetovú spičku, prakticky vo všetkých oblastiach a zachovalo si pritom dodnes svoje tradičné korene a zvyklosti. Taký vývoj, hovoril som vtedy Čarnogurskému, by som očakával po vzniku demokracie od pravice aj na Slovensku.
V prvých voľbách v roku 1990 dosiahlo KDH hneď 19,21 %. Na začiatok to bol dobrý výsledok na ktorom sa dalo budovať. Potom však začala robiť pravica chybu za chybou. Chybné rozhodnutia v poľnohospodárstve, interrupcie, chýbajúca ekonomická politika, ale najmä hlasovanie 17. júla 1992 v Slovenskej národnej rade proti „Deklarácii o zvrchovanosti SR", teda vniku samostatného Slovenska bola historická chyba KDH, kde zrazu stratili národne orientovaných voličov. Kresťanskí demokrati odmietli deklaráciu predovšetkým z politických dôvodov, ako to vtedy vyplynulo z vystúpenia predsedu Čarnogurského v rozprave na pléne Národnej rady dňa 17. júla. Od tej doby potom išli preferncie KDH, ako lídra pravice, len jedným smerom - nadol.
Proti slovenskej zvrchovanosti vtedy hlasovali všetci poslanci KDH: Čarnogurský, Hrušovský, Figeľ, Mikloško, Brocka, Neuwirth, Taraj, Tahy, Polačko, Polák, Pittner, Masarik, Lauko, Kvasnička, Krivčík. Dzurinda a Chmelík sa hlasovania nezúčastnil. Páni Figeľ a Hrušovský teraz dokonca rozhodujú v NR SR aj o budúcnosti SR, proti ktorej vtedy hlasovali... Niektorý s menovaných by sa budúci rok rád stal prezidentom tej republiky, ktorú vtedy nechcel. Tomu sa skutočne povie irónia osudu.
Reálny vývoj pravice na Slovensku sa v ďaľších rokoch samostatnosti Slovenska začal uberať úplne iným (zlým) smerom, pravý opak toho ako to bolo napríklad po vojne v Bavorsku. A v tej dobe ešte Smer s velkým S ani neexistoval. Pravica sa začala stále viac trieštiť a táto vlastnosť jej vlastne ostala dodnes. Veta ktorú som nedávno čítal v slovenskej tlači: "pomaly každý na pravej strane, kto dokáže sformulovať myšlienku, cíti potrebu osamostatniť sa" hovorí skutočne za všetko".
Na druhej strane politického spektra pán Fico založil Smer (v decembri 1999) a začal postupne dávat ľavicu dokopy. S odstupom času sa ukázal krok Roberta Fica ako veľmi dobrý a predvídavý. A posledný volebný úspech (44,41%) mu dáva, oproti výsledkom rozdrobenej pravice, za pravdu. Fenoménom slovenskej politickej scény je ale aj neúspech strany zelených v posledných voľbách (0,30%) a to aj napriek dosť zdevastovanému životnému prostrediu, ako dedičstva budovania socializmu. Aj zisk OĽaNO (8,55%) tiež poukazuje na veľmi neštandartné zloženie slovenského parlamentu oproti vyvinutým demokratickým štátom.
Aký líder teda dokáže v dohľadnej dobe tak veľmi rozdrobenú pravicu stmeliť? Už budúce župné voľby ukážu, či pravica zastaví ťaženie Smeru, ktorý chce ovládať okrem krajiny aj všetky župy. Ukáže to najmä spoločný prezidentský kandidát Ľudovej platformy, poťažne aj so SaS a OĽaNO, (ak taký bude) že sa pravicová opozícia vie predsa len dohodnúť? Nechajme sa prekvapiť, či sa im podarí navrhnúť kandidáta/kandidátku aspoň s akousi nádejou na úspech vo voľbách v roku 2014. Problémom ale bude, že akýkoľvek kandidát navrhnutý pravicovou stranou či platformou, bude s pravdepodnosťou rovnajúcou sa istote proti kandidátovi Smeru neúspešný. Až na jednu výnimku. A verte, že poznám takú osobu. Kandidát(ka) s reálnou šancou vyhrať musí ísť ale do prezidentských volieb výlučne ako občianský(á), ak má skutočne vyhrať. Len takto povedie, vážená pravica, cesta do Grasalkovičového paláca.
