Maturitná skúška bola pre mňa najväčším stresom a nočnou morou v živote. Dodnes sa mi minimálne trikrát do týždňa sníva, že idem maturovať a stále som ešte nezmaturovala. Donekonečna prežívam tie isté nervy. Už tridsať rokov. Medzitým som bez stresov zvládla za tri roky päťročné vysokoškolské štúdium, všetky potrebné skúšky, dve štátnice, atestáciu i kvalifikačné skúšky. Ale na moju ústnu maturitu sa žiadna z nich nechytá. A to z jediného prostého dôvodu. Lebo som sa vôbec neučila... Vtedy, na strednej škole... Keď som o dvadsaťpäť rokov neskôr študovala externe vysokú školu, už som sa poctivo učila a pripravovala na každú skúšku, poučená celoživotnou traumou z mojej maturity. Takže sa to zaobišlo bez ujmy na zdraví, nervov, stresov a nočných mor.
Písomné maturitné skúšky sa uskutočnili začiatkom mája, presne mesiac pred ústnymi. Vtedy v osemdesiatom prvom sa nepísali žiadne testy, aké musia absolvovať dnešní maturanti. Skúška pozostávala z kompozícií. Z ruštiny i zo slovenčiny. Na ruštinu boli určené tri hodiny a minimálne dve strany a na slovenčinu štyri hodiny a minimálne tri strany. Maximum dané nebolo. Z ruštiny si už neviem spomenúť na tému. Zo slovenčiny som si vybrala úvahu o mladej generácii. Niečo pre mňa. Koncept som mala na šesť strán. Samozrejme, nestihla som ho prepísať v časovom limite, a tak slovenčinárka, ktorá bola na skúške, mi dovolila natiahnuť čas. Trvalo mi to o hodinu dlhšie ako ostatným. Sedela so mnou v triede, až kým som nedopísala. Všetci ostatní si už dávno užívali jarného slniečka. Prácu som však odovzdala kompletnú. Nikto za to dozor konajúcu učiteľku nepranieroval. Aj tak práce opravovala ona. Mala som najdlhšiu slohovú maturitnú prácu v dejinách školy. Obe kompozície som zvládla na výbornú. To bol ešte pre mňa SVET GOMBIČKA.
PADLA KOSA NA KAMEŇ v momente, keď sme sa rozišli týždeň pred maturitou na internáty, kde sme sa mali pripravovať na ústne skúšky. Domov sme nemohli ísť, aj keď na iných školách bolo dobrým zvykom učiť sa v domácom prostredí.
Všetci spolužiaci sa počas „sväťáku“, tak sme nazývali akademický týždeň, učili ako o dušu, len ja som sa chodila kúpať do priehrady. Povedala som si, že keď som sa neučila celé štyri roky, za týždeň to už nedobehnem. Celé učivo sa nedá naučiť za takú krátku dobu. Utiahla som sa do samoty. Spoločnosť mi vôbec nechýbala. Bolo krásne slnečné počasie, voda v priehrade bola síce koncom mája ešte chladná, ale to mi vôbec nevadilo. Ľahla som si na deku, počúvala hudbu a čítala knihu. Maturitnú skúšku som úplne vypustila z hlavy. Plávala som dlhé kilometre až k ostrovu uprostred priehrady. Naozaj, odvtedy som sa ešte nikdy nestretla s nikým, kto by sa počas akademického týždňa neučil. Asi som jediný exot na celej planéte. Preto sa mi to i vypomstilo v podobe celoživotnej nočnej mory. Chodila som iba do jedálne na jedlo a na zruby spať, inak som bola v prírode. Keď som večer prichádzala na internát, videla som spolužiačky, ako nervózne fajčia za zrubom, skúšajú sa navzájom v izbách, v špajzke a zaškrtávajú si okruhy, ktoré sa už naučili. Ochotne som im zapožičala všetky moje zošity za štyri roky s úhľadnými farebnými poznámkami, ktoré som si vzorne schovávala. Spracované okruhy sme vtedy ešte nemali, ako je to zvykom u dnešných maturantov. Smiala som sa ich nervozite a hovorila si, NEJAK BOLO, NEJAK BUDE!
Keď som v nedeľu zistila, že ani jeden zo spolužiakov nestihol prejsť všetky okruhy, ba veľká väčšina z nich nebola ešte ani v polovici, víťazoslávne som ich podpichla: „No, vidíte, ja som vedela, prečo sa vôbec nevyplatí, začať sa učiť! Dalo sa to spočítať, že nestihnete všetky okruhy ani len prečítať, tobôž, naučiť sa ich. Okrem toho, ani netušíme, aké budú otázky.“
„Tebe sa to povie, ty to zvládneš ľavou zadnou. Ešteže ťa dali maturovať ako poslednú. Inak by si nám tak zdvihla latku, že by každý z nás rupol!“ mudrovali.
„No, to si nie som až taká istá...“ zahundrala som. „Som si istá, že prejdem, niečo im tam už natáram. Ale mne nejde o to, zmaturovať iba s odretými ušami. Vy všetci tvrdíte, že vám stačia štvorky. Len aby ste prešli. Ja si však chcem obhájiť svoje známky. Chcela by som zmaturovať s vyznamenaním!“ prezradila som im svoje túžby. „Bola by to hanba, ak by som skončila s trojkami či štvorkami,“ dodala som.
„No, zisťovala som situáciu. Za desať rokov, čo škola existuje, ešte nik nezmaturoval na samé jednotky. Pokiaľ viem, ty si mala na vysvedčení zo všetkých maturitných predmetov výbornú. Riaditeľ dal z dejín detského a mládežníckeho hnutia pri maturitách najlepšiu dvojku. To isté slovenčinárka. Budeš to mať ťažké, Jani, ak si chceš známky obhájiť!“ prezradila mi Zita.
Zrazu na mňa všetko doľahlo. Uvedomila som, že je po akademickom týždni, na druhý deň začnú maturity a ja som sa nenaučila ani stranu.
„Začínam byť nervózna. Čo ma strašíš? Budem za debila!“ karhala som ju.
„Tak si zapáľ! Hneď ťa prejde nervozita! Mám peprmintky. To máš ako žuvačky!“ provokovala ma.
„To nemyslíš vážne! Štyri roky som nefajčila a teraz posledný týždeň stredoškolského štúdia začnem? Okrem toho, počula som, že peprmintové cigarety sú väčšie svinstvo ako nearomatizované!“ pokúsila som sa o chabý odpor.
Po chvíli som rezignovane načiahla ruku ku škatuľke cigariet, ktoré mi ponúkla: „Ukáž! Dám si jednu!“
„Jana fajčí! Podržte ma!“ vykrikovala Zitka na ostatné spolužiačky.
Cestou z večere sa u nás zastavili naši jedineční traja chlapci. Zničení, s kruhmi pod očami od týždenného učenia.
„Ani vy nič neviete? Už nám to lezie na mozog! Stihli sme si prečítať tri štvrtiny, aj tak z toho vieme prd! Zajtra ráno ideme ako prví. Zákon schválnosti bude, ak si vytiahneme niečo z okruhov, ktoré sme ani nevideli. Pohoríme ako fakle. Dovidenia v septembri, kolegyne!“ vyzývavo nás hecovali.
„No, vy ste prečítali aspoň niečo. Ja nič. Teda, vlastne som prečítala dva romány. Báthoryčku a Bedárov... Vedela som, že za týždeň nedohoním štyri roky... To bude výbuch!“ upokojovala som ich, odfukujúc provokatívne dym, aby si všimli, ako ma psychicky tá maturita zdolala.
„Odkedy fajčíš?“ neveriacky sa spýtal Marcel.
„Od dnešného večera!“ zasmiala som sa.
„Ma podrž!!... Jani, zajtra o ôsmej naklušeš do školy a našepkávaš nám! Jasné? Inak sme stratení!“ žobronil Juro.
„Ale hej, chlapci, čo by som pre vás neurobila. Teda, ak budem vedieť!“ sľúbila som im.
Nasledujúce tri dni som strávila v škole, v miestnosti, kde sa maturovalo. Ak sa dalo, pomáhala som, ako som mohla. Komisia moje našepkávanie veľkodušne prehliadala. Maturita bola verejná. Vtedy bol taký systém, že sa maturovalo zo všetkých štyroch predmetov naraz, v priebehu štyroch hodín, po štvoriciach. Pätnásť minút na každú odpoveď, štvrť hodiny na prípravu. Hodina na každý predmet. Osem spolužiakov denne, počas štyroch dní. Presne tridsaťdva maturantov. Maturitné komisie boli dve, na každú maturitnú triedu jedna. Predseda z inej školy, triedny učiteľ a odborník na konkrétny predmet. Striedali sa akurát vyučujúci maturitných predmetov, ktorí nás skúšali. Otázok bolo tridsať. Ťahali sa drevené žetóny z plátenného vrecúška. Vytiahnuté otázky sa ráno znovu dali do vrecúška. Ak bola nejaká otázka ťahaná druhý raz, vyradili ju. Večer sme si vždy zapísali znenia otázok, ktoré boli v ten deň ťahané. Získali sme tak celkom dobrý prehľad o takmer všetkých otázkach. Tie, ktoré vypadli, som si vyškrtla, ostalo zopár takých, čo odzneli raz a niektoré ostali zatiaľ tajomstvom. Občas sa vyskytla otázka, ktorá sa niekomu zdala ľahká. Vtedy sa dotyční dušovali, že sa pozrú do vrecúška a vytiahnu si číslo, ktoré chcú. Nikto to však neurobil, pri ťahaní boli všetci takí rozklepaní, že ich to ani nenapadlo.
V stredu dopoludnia som sa bola pozrieť vo vedľajšej triede, ako im to ide. V ten deň maturovali relatívne najslabší žiaci. Dozvedela som sa, že z našich traja rupli z ruštiny, češtiny a psychológie, vedľa to bolo podobné. Za tri dni nik nezmaturoval s vyznamenaním, zato niekoľkí si vykoledovali reparát. Keď vyhlásili výsledky a zistila som, že je niekoľko adeptov na opakovanú maturitnú skúšku v septembri, chytila ma taká panika, že som zutekala na zrúcaniny hradu, preplávala som na ostrov lásky a sypala si popol na hlavu, že som sa štyri roky neučila. Zajtra budem ďalšia, čo nezmaturuje. Tá hanba.
Večer prišla do izby Zitka. Práve úspešne zmaturovala. S trojkami a dvojkami bola nadmieru spokojná. Ostalo nás osem najlepších, ktorých to ešte len čakalo.
„Baby, gratulujte mi, práve som úspešne zvládla skúšku dospelosti!“ hrdo sa vystatovala.
„Blahoželám! Si šťastný človek, že to máš za sebou. Ja sa asi zajtrajška nedožijem... Hlavný predmet mi starosti nerobí, budem vychádzať z praxe. Psychológia a pedagogika tak isto, dosť som toho prečítala z tejto oblasti, prax tiež nie je zanedbateľná. Okecám to nejako. Z ruštiny sa vrhnem na konverzačnú tému a budem celú dobu konverzovať, jedine, žeby som si vytiahla Dostojevského, toho mám načítaného. Ale slovina, to je iné kafe. Z literatúry rupnem,“ horekovala som. „Neovládam vôbec teóriu, aj keď som prečítala množstvo kníh, neviem, či ich dokážem využiť, keď neviem zaradiť autora do kontextu literárnych období. Povinné čítanie som nikdy zo zásady nečítala. Teraz by som to ocenila... To bude hanba! Slovenčinárka zistí, že som preliezala výborne vďaka kompozíciám a diktátom, ktoré mi nikdy problém nerobili.“
„Jani, neblbni! Vidím, že je z teba kôpka nervov. To som si myslela aj ja, a nakoniec som to zo sloviny zvládla na dvojku,“ upokojovala ma Zita.
„Fakt? No, to je super! Čo si si ťahala?“ potešilo ma to.
„Píš si – VOJNOVÁ TEMATIKA V DIELACH NAŠICH I ZAHRANIČNÝCH AUTOROV. Táto otázka ešte nebola. Číslo päť. Zajtra tam bude znovu, možno si ju vytiahneš. Strašne obšírna téma, môžeš tam hovoriť a rozoberať veľa autorov a diel. Z prvej svetovej vojny tam patrí Remarque a Hemingway, Stratená generácia, z druhej svetovej vojny sme videli v telke Námestie svätej Alžbety s Vašáryčkou, dokonca ešte aj tvoji Bedári, ktorých si lúskala namiesto šprtania, opisujú francúzsku revolúciu a to je tiež vojnová téma, či nie? O vojne sa dá veľa rozprávať. Aj dejepis tam môžeš zahrnúť! A k tomu bola super jazyková otázka. Vývin spisovnej slovenčiny. Od Cyrila a Metoda, cez Bernoláka a Štúra, až po poslednú kodifikáciu. Túto tému som mala náhodou dobre naučenú... Dnes je môj šťastnýýý deň!“ začala vyspevovať a tancovať po izbe.
„Aká je pravdepodobnosť, že si ju vytiahnem?“ neurčito som zašepkala.
„No, z matematického hľadiska, keď je tridsaťdva žiakov a tridsať otázok, každá sa môže dvakrát ťahať, to máme.... minimálne pätnásť,...nie, šestnásť ich tam môže byť. A maximálne tridsať, ak by každá bola ťahaná iba raz.... Ukáž ten papier, spočítame skóre k dnešku!“ vytrhla mi zoznam otázok z rúk.
„No, prosím... Maturovalo nás doteraz dvadsaťštyri. Z tridsiatich otázok bolo len päť ťahaných dvakrát. Tie sú vyradené. Už sa ich učiť netreba. Takže zajtra ráno tam bude ešte dvadsaťpäť žetónov. Z toho vieme zadanie iba štrnástich otázok. Jedenásť ich je veľkou neznámou!“ kalkulovala Zita.
„Ty si mala maturovať z matiky,“ zasmiala som sa.
„Keby sa dalo vybrať, fakt by som si vybrala matiku. Tá mi vždy šla najlepšie. Škoda, že sme ju mali na pegine len tri roky a nie štyri, ako majú gympláci,“ zaškerila sa Zita. „Takže tvoje šance sú jedna k dvadsiatim piatim, mínus sedem, to sú tí, ktorí pôjdu pred tebou. Skrátka, pravdepodobnosť, že si vytiahneš túto otázku, je jedna k osemnástim...“
„Prdlačky! Pozriem sa do vrecúška a vytiahnem päťku. Uvidíš! Okamžite sa ju idem šprtať... Všetci, ktorí mali spadnuté na konkrétnu otázku, to chceli urobiť a neurobili to. Ja nemám čo stratiť! Buď vytiahnem päťku, alebo nezmaturujem a päťku vyfasujem! Nehodlám sa na poslednú chvíľu učiť štrnásť otázok, ktoré už poznáme. Vytiahla by som si akurát takú, ktorá ešte nebola,“ kategoricky som sa práve v tej chvíli rozhodla.
„Tak, veľa šťastia! Ja odchádzam s čerstvými maturantmi oslavovať skúšku dospelosti do motela a vy sa tu šprtajte, miláčikovia. Pá!“ zakričala nahlas, aby to počuli aj v ďalších dvoch izbách. „Smola by bola, Jani, keby tú päťku vytiahol niekto pred tebou! Ideš, totižto, až posledná!“ strčila ešte na chvíľu hlavu do izby a škodoradostne sa zachichotala.
To už som ju skoro nevnímala. Začala som listovať v zošite a hľadať vojnovú tematiku. Celý večer som sa šprtala otázku číslo päť. Tri hodiny. Zaspávala som s myšlienkou, že pozerám do vrecúška a päťka je na vrchu. Mimochodom, zo Zitky sa neskôr stala učiteľka matematiky.
Vo štvrtok dopoludnia sme sa dočkali aj slušnejších odpovedí. Prestali padať štvorky a päťky, odpovede boli hodnotené trojkami, dvojkami, ba občas padla i nejaká jednotka.
Po obede, o trištvrte na jednu nastúpila posledná štvorica. Prvá z nás si šla vytiahnuť otázku, ostatné sme sa znervózňovali vonku na chodbe. Najprv nás čakal slovenský jazyk. Aspoň budem mať to najhoršie za sebou ako prvé. Dve spolužiačky predo mnou zmaturovali nakoniec s vyznamenaním. Dve jednotky a dve dvojky bol zatiaľ najlepší výsledok. Nikto predo mnou si nevytiahol z materinského jazyka otázku číslo päť. Ja som nastúpila o pol druhej. V živote som nebola taká vystresovaná a rozklepaná. Nechty som mala ohryzené až do krvi. Kôpka nervov na pokraji psychického zrútenia.
„No, poďte, Janka! Ste úplne posledná. Je to váš prvý maturitný predmet. Štvrtý vás čaká až pred piatou. Nezávidím vám. Už toho máme asi všetci dosť! Však? Aj tá pokročilá hodina, pozornosť už tak nefunguje... Určite to už chcete mať za sebou?!“ vyzvala ma skúšajúca a vystrela ruku s plátenným vrecúškom, v ktorom bolo ešte osemnásť žetónov.
Prikývla som a naprázdno preglgla. Vykročila som neistým krokom. Pred očami som mala len vysnívanú predstavu žetónu číslo päť. Pozrela som sa nenápadne do vrecúška presne tak, ako som si to naplánovala. Nikto si to nevšimol. Srdce sa mi silno rozbúchalo. Päťka bola na vrchu. Vtedy som ešte nepoznala zákon príťažlivosti. Dnes už verím, že existuje. Problém bol v tom, že vrecúško malo malý otvor, sotva tam človek strčil ruku. Cez ňu sa v nijakom prípade nedalo vidieť, ktorý žetón vyberáte. Zavrela som oči, strčila dovnútra ruku a snažila sa predstaviť si, v ktorých miestach asi ležala tá osudová päťka. Nahmatala som žetóny a jeden vytiahla. Roztvorila som dlaň a otvorila oči. Na dlani ležal žetón číslo päť. ZÁKON PRÍŤAŽLIVOSTI ZAFUNGOVAL!
Prišlo to, čo zákonite prísť muselo. Celé nahromadené psychické napätie zrazu zo mňa opadlo a ja som sa doslova psychicky zrútila. Začala som sa šialene smiať a plakať zároveň, slzy mi tiekli z očí. Pochytil ma nefalšovaný hysterický záchvat.
„Janka, preboha, čo sa vám stalo? Sadnite si! Donesieme vám vodu! Tu máte, napite sa!“ zdesene mi slovenčinárka podávala pohár s vodou, ktorý mala komisia pripravený na stoloch pre seba. Napila som sa, sadla si, ale stále som prelievala slzy.
„Janka, prečítajte si zadanie otázky....“ vyzvala ma.
Preletela som ju očami. Vojnová tematika v dielach našich a svetových autorov. Vývin spisovného jazyka. Je to ona. Jediná otázka, ktorú som sa naučila. A to dôkladne. Za tri hodiny, ktoré som jej venovala, sa tá tematika naozaj dá dokonale zvládnuť.
„Rozumiete zadaniu?“ ustarostene sa ma spýtala.
Nič som nepovedala, len som kývla. Vzala som si pero a začala robiť prípravu, na ktorú som mala pätnásť minút času. Až vtedy som sa upokojila a prestala sa rehotať. Skúšajúca si konečne, nechápuc, sadla a venovala sa spolu s komisiou odpovedi študentky maturujúcej predo mnou.
Chvíľu ma pozorovala, a potom s úľavou utrúsila smerom k ostatným šokovaným členom maturitnej komisie: „Asi jej sadla otázka!“
Vôbec netušila, akú veľkú pravdu vyslovila. Keby tá vedela... Pri odpovedi som excelovala. Bolo to mojich pätnásť minút slávy.
Slovenčinárka sa rozplývala: „Janka, takúto brilantnú odpoveď sme tu ešte nikdy nemali, a tak nám neostáva nič iné, než dať vám ako prvému maturantovi jednotku z materinského jazyka.“
Všetko je raz prvýkrát. Paradoxne, predmet, ktorý ma tak pri maturite potrápil, sa stal mojím životným údelom. Vyučovanie slovenčiny je dnes, totižto, mojím profesionálnym povolaním. Keď som po dvadsiatich rokoch od osudnej maturitnej skúšky začala diaľkovo študovať na pedagogickej fakulte, vybrala som si aprobáciu hudobná výchova a slovenský jazyk. Odhliadnuc od maturitného stresu, to boli moje dva najobľúbenejšie predmety. Poučená, som sa na skúšky poctivo pripravovala, literatúru som zvládla a povinné čítanie, dvadsať kníh za každý semester, som naozaj dôsledne prečítala. Prišla som na to, koľko krásnych literárnych diel, doslova skvostov klasickej literatúry, som vďaka svojej zaťatosti na strednej škole tvrdohlavo prehliadala. Dnes ma vyučovanie slovenského jazyka živí. Nočné mory, že ma čaká maturita, mám však doteraz.
Po tomto psychickom kolapse na maturitnej skúške zo slovenského jazyka som nadobudla istotu a o hodinu som pokračovala ruským jazykom, pri ktorom som mala rovnakú skúšajúcu. Vytiahla som si medzivojnových básnikov. Nemala som ani poňatia, kto tam patrí. Jediné diela ktoré sa mi vybavili, boli poéma V. I. Lenin a báseň Oblak v nohaviciach. Že tam patrí Blok a Jesenin sa mi marilo, ale nič viac. Pritom tam patrilo neúrekom spisovateľov - básnikov. Horšiu literárnu otázku som si nevedela ani predstaviť. Pozrela som sa na konverzačnú tému. Hudba v mojom živote. Super! Moja parketa. Pripravila som si kostru. Pri odpovedi som sa snažila bez prestania rozprávať. Pospomínala som nielen to, že som kedysi chodila do ľudovej školy umenia na akordeón, zobcovú i priečnu flautu, neskôr gitaru, ale aj to, aké hudobné predstavenia som v živote absolvovala. Spomenula som si na muzikály, opery a operety, aký druh hudby ma baví, ktorých spevákov a hudobníkov rada počúvam, dokonca, rozobrala som aj život a dielo Petra Iľjiča Čajkovského, ktorého balet Labutie jazero ma nesmierne fascinoval. Nenápadne som poškuľovala na hodinky a snažila sa natiahnuť konverzáciu na maximum.
Keď som už naozaj vyčerpala tému, ozvala sa skúšajúca: „Výborne Janka. Vaša odpoveď, rovnako ako predtým, bola vyčerpávajúca. Na výbornú. A teraz pristúpime k druhej otázke!“
„Prepáčte, ale slečna už vyčerpala časový limit!“ ozvala sa k mojej nesmiernej úľave predsedníčka maturitnej komisie.
„Aha? Naozaj! Škoda! Určite by sme sa toho ešte veľa dozvedeli,“ vzdychla si sklamane ruštinárka, presvedčená o tom, ako inak, že mám všetko poctivo našprtané.
Kedysi sa neznámkovali čiastkové odpovede, ale len celková. Pri dnešnej maturitnej skúške by sa to nemohlo stať, aby sa, jednoducho, z akýchkoľvek dôvodov obišla jedna z čiastkových otázok. Moju odpoveď teda opäť zhodnotili ako výbornú. Pritom, nezodpovedaná literárna otázka by mala byť za päť, ak konverzácia za jedna, priemer by vyšiel na trojku.
Keď som nedávno bola skúšajúcou na gymnáziu v maturitnej komisii, zaznamenali sme presne taký prípad. Maturantka, inak dvojkárka, učila som ju dva roky slovenský jazyk, nás požiadala, či môže začať jazykovou otázkou o slovenských nárečiach. Umožnili sme jej to, i keď obvykle sa začínalo literárnou odpoveďou, ktorá trvala podstatne dlhšie. Zodpovedala ju veľmi pekne. Všimla som si, že sa snažila naťahovať čas ako ja kedysi na ruštine pri konverzácii. Tušila som, že druhá otázka je pre ňu nezvládnuteľná. Porozprávala nám i o svojich skúsenostiach zo známeho folklórneho súboru, kde tancovala a spievala piesne v rôznych nárečiach. S touto otázkou zjavne nemala problémy. Nechala som ju rozprávať, aby jej veľa času na druhú otázku neostalo. Štvrť hodiny v kuse rozprávala. Odpoveď mala trvať dvadsať minút. Predsedníčka zakročila. Museli sme prejsť k druhej otázke, na ktorú ostalo iba päť minút času. Z literatúry nám však dievčinka nepovedala vôbec nič. Ani slovo. Snažila som sa jej načrtnúť, pripomenúť, zaradila som autorov do príslušného obdobia, našepkala aj názvy diel, ale dievča už nevypustilo zo seba ani mäkké f. Vzdala to a vôbec sa nesnažila balamutiť nás niečím, o čom, zjavne, nemala ani páru. Ani sa o to nepokúsila. Pritom z literárnych ukážok, ktoré boli súčasťou otázky, sa dalo veľa vydedukovať. Zrejme nebola v škole, keď sme ten tematický celok preberali. Dosť, totižto, vymeškávala. Inak prospievala na chválitebnú. Neostávalo nám nič iné, než ohodnotiť jej druhú čiastkovú odpoveď na nedostatočnú. Prvá časť bola, neodškriepiteľne, na výbornú. Tak diametrálne odlišné odpovede som počas mojej praxe nezaznamenala. Ďakovala som Bohu, že sme jej umožnili začať jazykovou otázkou. Ak by bolo poradie opačné, určite by nepodala taký brilantný výkon v jazykovej časti. Nemala by ani toľko priestoru. Priemer jej vyšiel na trojku. Výsledná – dobrý. Bola spokojná. Ona áno. My nie... Pripomenula mi moju maturitu.
Tretím maturitným predmetom bola pedagogika a psychológia. Vytiahla som si zadanie: Dedičnosť, prostredie, výchova a ich vzájomná determinácia pri vývoji človeka. Niečo sa mi marilo, že je tam nejaká Leninova poučka. Vôbec som si však nevedela vybaviť, čo patrí k tomuto učivu. Ale to ma netrápilo. Veď túžim v budúcnosti vychovávať svoje i cudzie deti, ktoré som už vtedy plánovala osvojiť si. Ktovie, aké gény v nich budú. Výchova detí je predsa MOJA SRDCOVKA. Predložila som komisii svoju teóriu a vôbec som netušila, či je správna. Točila som sa stále okolo toho, že pokladám výchovu a prostredie za rozhodujúce pri vývoji človeka, bez ohľadu na gény a dedičnosť, ktoré sa síce môžu prejaviť, ale iba sekundárne. Inteligenciu, vzhľad, čiastočne temperament a talent či vlohy na niečo dedíme po rodičoch. Správanie a charakter osobnosti sú determinované najmä výchovou a prostredím. Mentálne postihnutí ľudia nemôžu splodiť génia. Sklony ku krádežiam, klamstvám a deliktom nie sú dedičné, ale opozerané a získané spolužitím v komunite ľudí s patologickými sklonmi.
Dnes viem, že som vtedy mala pravdu. Vychovávam okrem vlastných dvoch synov ešte tri osvojené dcéry. Dve z nich sú rómskeho pôvodu a práve sú v problémovom veku pätnásť, šestnásť rokov. Ich rodičia sú negramotní, takže IQ majú hlboko podpriemerné, ale nestretla som sa doteraz u nich so žiadnymi deliktami a negatívnymi patologickými javmi. Vždy povedia pravdu, vedia, že dôveru medzi nami pokladám za najdôležitejší faktor v budovaní vzájomných vzťahov, nekradnú, sú čestné, slušné, nefetujú, dokonca, ani nefajčia a neexperimentujú s alkoholom, ako veľa ich spolužiakov. Ani sexuálne skúsenosti ešte žiadne nemajú. Zatiaľ. Reči o rómskych génoch sú iba mýtmi. Učenie im nejde, sú temperamentné, ale zato veľmi umelecky nadané a talentované, najmä staršia. Talent, temperament a inteligenciu si priniesli do vienka po predkoch. Správanie a charakter získali v našej rodine.
Vyrozprávala som maturitnej komisii skutočné príbehy, ktoré som kde prečítala. Konkrétne o indických dievčatách Amale a Kamale, „vlčích deťoch,“ ktoré žili niekoľko rokov vo vlčej svorke. Keď ich v roku tisícdeväťstodvadsať našiel jeden indický misionár v džungli a identifikoval v nich ľudské mláďatá, obe dievčatá chodili po štyroch, jedli iba surové mäso, štekali, zavýjali a hrýzli. Horné končatiny mali dlhšie, prispôsobené chôdzi po štyroch a spodná čeľusť bola silnejšia, prispôsobená hryzeniu kostí. Obe dievčatá mali mozole a zhrubnutú kožu na dlaniach a kolenách, ožívali hlavne v noci, nemali rady slnko a veľmi dobre videli v tme. Mali prenikavý čuch a sluch. Navyše, prejavovali nadmernú citlivosť k dotykom a neznášali nosiť oblečenie, ale neboli citlivé na chlad a horúčavu. Prejavovali len málo ľudských emócií akéhokoľvek druhu, okrem strachu. Misionár ich dal do sirotinca, kde pracoval. Tam ich spočiatku museli držať v klietke, lebo boli nebezpečné. Pokúšali sa ich socializovať, no nepodarilo sa to. Dosiahli akurát to, že dievčatá trochu skrotli a pustili k sebe osobu, ktorá ich kŕmila. Dovolili jej pohladkať ich. Pre ostatných ľudí boli „vlčie deti“ nebezpečné. Chýbala im sloboda a vlčia svorka, v ktorej prežili niekoľko rokov života. V zajatí psychicky chradli, mladšia, asi trojročná Amala, zomrela po veľmi krátkej dobe, neprežila v ľudskej spoločnosti ani rok. Staršia, asi osemročná Kamala, žila ešte takmer deväť rokov. Nikdy sa nenaučila rozprávať a smiať sa. Celú dobu jedla surové mäso, pila z misky, chodila po štyroch a zavýjala ako vlci.
Literárni hrdinovia Tarzan i Mauglí, ktorí sa naučili rozprávať po tom ako sa dostali do ľudskej spoločnosti, sú iba mýtom. Realita je však úplne iná. Všetky deti, ktoré nemali kontakt s ľuďmi v útlom veku zhruba od dvoch do piatich rokov, stávajú sa mentálne i sociálne zvieratami - takými istými, ako sú ich lesní ochrancovia. Nijaké neskoršie ľudské výchovné metódy nemôžu túto skutočnosť zmeniť.
Podobne zdivejú dospelí, inteligentní ľudia, keď stroskotajú a osamotene žijú dlhé roky napríklad na pustom ostrove. Keď ich niekto po rokoch objaví, sú to divosi na nerozoznanie od opice nielen zarasteným vzhľadom, pohybmi, ale aj vydávaním neartikulovaných zvukov. Návrat k ľudskej reči je nepravdepodobný, v závislosti od toho, koľko rokov stroskotanec v džungli strávil.
Raz som čítala aj o prípade indického „krokodílieho chlapca,“ ktorého našli v močiari. Plazil sa, bol porastený zelenými šupinami, úplne sa prispôsobil prostrediu typickému pre krokodílov, medzi ktorými žil. Tvar chvosta a hlavy však nebol typický pre krokodíla, a tak vedci čudného tvora zröntgenovali. Zistili, že ide o približne dvanásťročného chlapca. Akékoľvek pokusy o socializáciu zlyhali. Chlapec žil v akváriu a pod vodou vydržal bez nadýchnutia tridsať minút.
Tak som sa od srdca vyrozprávala na tému vplyvu dedičnosti, prostredia a výchovy na vývoj človeka. Komisia ma so záujmom počúvala. Výsledok – výborná.
Posledný predmet bol profilový. Už som bola nad vecou. Zvládla som tri predmety, toto bude hračka. Vytiahla som si najzákernejšiu otázku, aká tam bola: Metódy a formy ideovo-výchovnej práce s deťmi a mládežou... Urobila som prekvapenú grimasu. Pamätám sa, ako triedny učiteľ, ktorý nás učil tento predmet, bojoval, aby táto čisto teoretická otázka medzi maturitnými nebola. Nepodarilo sa mu to presadiť. Riaditeľ ako správny komunista trval na tom, že je to kľúčová ideologická otázka, ktorá v škole, vychovávajúcej budúcich vychovávateľov a pionierskych pracovníkov nesmie chýbať. Nemali sme k tomu v zošitoch žiadne poznámky. Mali sme vychádzať z praxe. Okecávať. A to nevedel nikto. Teda, vlastne, okrem mňa.
Triedny si vzdychol a komentoval to vtedy slovami: „Tak, na tejto otázke si zlomí väzy každý, okrem Janky.“
Celý týždeň túto otázku nikto nevytiahol. Keď triedny zistil, že bola táto otázka ťahaná, strhol sa, ale keď si uvedomil, že som to ja, usmial sa.
„Janka, vy jediná to zvládnete. Nebojte sa!“ povzbudil ma.
Riaditeľovi zasvietili oči, keď zistil, že jeho srdcovú otázku si ktosi vytiahol. Vykecala som sa z toho dosť šikovne. Pospomínala som besedy a stretnutia s predstaviteľmi politického a verejného života, vojnové filmy, prvomájové a iné ideovo orientované akcie, moje skúsenosti z pionierskych a zväzáckych čias...
Šéf bol spokojný. Konieckoncov, kto už iný mal dostať túto otázku, ak nie ja, v tej dobe predsedníčka celoškolskej zväzáckej organizácie? Druhá časť maturitnej skúšky bola o skautingu. Porozprávala som im o bobríkoch odvahy, hladu, mlčania a iných „negatívach“ ostro kritizovaného mládežníckeho hnutia západných - kapitalistických štátov. Že s tým mám osobné a veľmi pozitívne skúsenosti, som, samozrejme, nepriznala. V tej dobe to bolo zakázané. Triedny žiaril. Snáď, konečne po desiatich rokoch existencie školy niekto dostane z profilového predmetu jednotku. Direktorovi to však nestačilo. Musel dokázať, že nikto neovláda jeho predmet na výbornú. Začal mi dávať doplňujúce otázky z dejín detského a mládežníckeho hnutia. Držala som sa statočne až do chvíle, keď sa spýtal, ako sa volá predseda Medzinárodného výboru UNICEF-u. Nemala som o tom ani šajnu. Asi som zbledla, lebo triedny si všimol, že táto otázka mi môže zlomiť väz.
K mojej nesmiernej úľave zasiahol skôr, kým by si riaditeľ všimol, že existujú veci, čo neviem: „Súdruh riaditeľ, vyčerpali sme časový limit a študentka zodpovedala na všetky otázky. Mohlo by to snáď už stačiť!?“
Za toto gesto som mu dodnes nesmierne vďačná. Zachránil mi kožu. O malú chvíľu na to skončili maturitné skúšky, direktor zavolal všetkých úspešných maturantov do učebne a blahoželal nám spolu s celou komisiou.
Keď mi podával ruku, hrdo podotkol: „Srdečne vám blahoželám slečna Balážová a som nesmierne šťastný, že som sa konečne dočkal po desiatich rokoch toho, že niekto zmaturoval na samé jednotky. Škoda, že ste odmietli to miesto na vysokej škole politickej v Moskve, kde vás vybrali ako najlepšiu žiačku.“
„Ďakujem súdruh riaditeľ, veď to už viete, ja mám iné ambície ako je politická kariéra. Nie feministické. Som od základu konzervatívna. Rodina, manžel a deti... Chcem byť vychovávateľkou alebo učiteľkou, matkou a náhradnou matkou...“
Chápavo prikývol. Podobne ako eštebákom, ktorým som podala rovnaký dôvod odmietnutia kandidatúry do strany a prominentného miesta na zahraničnej Fakulte marxizmu – leninizmu a proletárskeho internacionalizmu v Moskve, mu to stačilo. Ešteže som žena. Keby som bola mužom, možno by som sa nevyhla väzeniu za pohŕdanie našou vedúcou silou, Komunistickou stranou Československa.
V piatok večer sme mali záverečný maturitný ples. Došli rodičia a priatelia, navliekli sme sa do dlhých rób a oslávili vstup do sveta dospelých.
V sobotu sa uskutočnili moje prvé socialistické parlamentné voľby. Nemala som záujem zúčastniť sa na tej formálnej fraške, kde nebola žiadna možnosť výberu, len potvrdiť navrhnutých komunistických kandidátov. Šikovne som sa z toho vyvliekla. Namiesto volieb som sedela v rýchliku smer Praha – Košice. Nikto ma nezháňal, nikomu som nechýbala, do štatistík nevoliacich som sa nedostala, podobne ako množstvo spolužiakov, ktorí v tú sobotu cestovali zo školy domov. Stačila na to malá finta. V mieste trvalého bydliska sme sa odhlásili z volieb z dôvodu, že budeme voliť v mieste prechodného bydliska. Tam sme sa, pochopiteľne, nenahlásili, takže nikto ani netušil, že by sme mali prísť k urnám v mieste štúdia. Vypadli sme takto jednoducho zo štatistík voliacich. Priemer voličov deväťdesiatdeväť celých deväťdesiatosem stotín percenta sme neovplyvnili a neboli sme zaradení do tých dvoch stotín percenta disidentov, ktorí voľby zámerne a demonštratívne ignorovali, riskujúc tak rôzne sankcie. O päť rokov na to som sa podobne voľbám vyhla. Práve som sa sťahovala. V starom bydlisku som sa odhlásila a v novom som sa vedome „zabudla“ prihlásiť. Poznám osobne niekoľko ľudí, ktorí urobili niečo podobné. Moja kamarátka Martina urobila to isté. Voliť som šla prvýkrát až po nežnej revolúcii.
Mala som za sebou úspešne zvládnutú skúšku dospelosti a vkročila som konečne do sveta dospelých. A ja som mala veľkú chuť, vrhnúť sa do toho života strmhlav. A prečo nie? VEĎ ŽIVOT JE KRÁSNY!
