Pavel dodržal slovo. Odo dňa, ako zistil, že som asi tehotná, sa ma ani nedotkol. Presviedčala som ho, že podľa lekára sex nie je problém, najmä v druhom trimestri. Bola som zdravá, nemala som rizikové tehotenstvo. Trval na svojom. Zato, moje tehotenstvo mu nebránilo v tom, aby bol agresívny, vulgárny, psychicky ma týral, dokonca, fyzicky napádal. Jeho každodenné výbuchy zlosti, hystérie a zúrivosti nemali konca kraja. Nechápala som, ako som si to nemohla všimnúť pred svadbou. Akoby sa z môjho skvelého doktora Jekkyla stal šibnutím čarovného prútika mister Hyde. Dva mesiace pred svadbou ani jediný výbuch. Od svadobného dňa boli scény na dennom poriadku. Stačila maličkosť. Mal dve tváre. Tú druhú mi ukázal až po svadbe. A niekomu, na kom mu veľmi záležalo, neukázal svoju odvrátenú tvár nikdy. Napríklad susede, svedkyni, tete, mojej mame. Dodnes by dali zaňho ruku do ohňa, že on je galantnosť sama. Rodený gentleman.
Pokoj bol, len keď nebol doma. A to bolo, našťastie, celý týždeň. Nikdy by som si nemyslela, že dokáže na mňa vztiahnuť ruku a dať mi zaucho. A nielen to. Fliaskal ma hlava nehlava ručníkom, mokrou handrou, závesom, ktorý v zúrivosti strhol, hádzal do mňa hrnce, panvice. Nevadilo mu, že by mal na mňa brať ohľad, lebo čakám naše dieťa. Ja som sa však nenechala biť. Pasívne som netrpela násilie ako nejaká sliepka. Takto ma vždy bila mama a nebránila som sa, len som si kryla hlavu. Som už dospelá, nenechám sa biť. Pavlovi som to stále vrátila. Keď ma bil, tak som bila aj ja jeho tým, čo som mala po ruke. Keď ma začal kopať, kopala som aj ja jeho. Keď ma švihol mokrou handrou, švihla som ho nazad ručníkom. Bili sme sa ako kone, až kým nepochopil, že sa nenechám mlátiť. Keď som začala zúriť aj ja, zľakol sa a prestal. Potom prišiel po hodine, doniesol mi kvety a poprosil o prepáčenie. Vždy som mu odpustila. Trpela som a nikomu som to nepovedala. Ani v práci, ani v súkromí. Našim som vypisovala listy, aká som šťastná, aký je Pavel skvelý a pozorný manžel a ako sa teší na bábätko. Nebudem si, predsa, špiniť do vlastného hniezda.
Raz prinesie Pavel do kuchyne misu s tridsiatimi vajcami: „Jana, pozri, čo som našiel za haldou dreva. Bolo mi čudné, že naše sliepky znášajú tak málo vajec. A ony, mrchy, zanášali! Veľa nechýbalo, a bola by si na ne zasadla kvočka. Teraz na zimu by kurčatá pomrzli. Čo si to za gazdinú, že nevieš poriadne prezrieť rajón!“
„Prepáč, ale za hromadu metrovice by ma nikdy nenapadlo v takomto stave liezť!“ ospravedlňujem sa.
Pavel ochutná polievku: „No, čo hovorím, ty krava! Si úplne neschopná gazdiná. Nevieš uvariť ani jednu skurvenú polievku! Zase si ju presolila!“ začne po mne hádzať vajcia z misy, ktorú predtým položil na stôl.
„Čo robíš? Si chorý? Nie je škoda vajec?“ uhýnam sa.
„Je to jedno. Aj tak by si ich nenašla! Ty chudera!“ hádže ďalej.
Naštve ma to, tak sa pridám a začnem doňho hádzať aj ja. Tridsať vajec skončí na podlahe, kredenci a stene. Opäť budeme musieť maľovať. Teda ja.
„Pozri, čo si spravil! Ja sa nesmiem stresovať, môže to ublížiť dieťaťu. To ti nevadí, keď po mne ziapeš a všeličo hádžeš, že som tehotná? Bojíš sa so mnou milovať, aby som nepotratila. Skôr potratím z tých tvojich výstupov!“ vyčítam mu so slzami na krajíčku.
„Ty si teda kurva nevymrdaná! Stále by si len jebala! Urob si s tým poriadok!“ ukáže na vajíčkovú spúšť, tresne dvermi a odíde z kuchyne rúbať drevo.
Som precitlivená. Prepuknem v plač.
Inokedy stupidná maličkosť. Pavel sa chystá do Prahy a nemôže nájsť peňaženku. Vždy si ju niekam položí a nevie kam.
„Ty mrcha! Kam si mi dala peňaženku?“ zaútočí.
„Ja? Prečo ja? Hľadaj tam, kde si ju nechal!“ čudujem sa.
„To si bola určite ty! Robíš mi to naschvál, aby si ma vytáčala!“ schmatne prázdnu panvicu z mycáku a tresne ju po mne.
„Čo zase po mne hádžeš? Zničíš si úplne riad! Choď si radšej hľadať peňaženku, lebo zmeškáš vlak!“ chcem ho upokojiť, ale rozzúrim ho ešte viac.
„Nekecaj! Navaľ ju! Kam si ju dala?“ letí po mne hrniec.
„Choď do čerta!“ uhnem sa, zodvihnem ho a šmarím po ňom.
Vybehne radšej z kuchyne, lebo tento raz z očí sršia blesky mne...
Jeden incident je dosť vážny. Pavel sa oblieka. Nájde na spodku skrine košeľu ešte z mládeneckých čias, ktorú som nikdy v živote nevidela. Zistí, že tam chýba jeden gombík. Okamžite vzbĺkne hnevom.
Začne ma košeľou švihať: „To snáď ani nie je možné! Ty si hovoríš gazdiná? Ako sa mohlo stať, že si mi neprišila gombík? To mám chodiť ako šupák?“
„Tú košeľu som v živote nevidela! Ak by si ju už bol mal na sebe, bola by som ju prala a žehlila, všimla by som si, že tam chýba gombík. Čo z toho robíš kovbojku, daj to sem, prišijem ti to!“ chcem mu košeľu vziať z ruky.
„To už si mala dávno urobiť! Ako som si mohol vziať takú mrchu grambľavú, čo ani gombík prišiť nevie?“ zúri a švihá ma ďalej.
Bránim si hlavu a cúvam na chodbu. Zamotám a potknem sa o záves, spadnem na zem. Záves nechtiac strhnem. Keď ma neprestane fliaskať, chytím koniec závesu do rúk a snažím sa švihnúť ho. Začne ma kopať do zadku. Chránim si brucho a kopem aj ja jeho. Do nôh. Pokúšam sa trafiť ho do rozkroku. Nedarí sa mi to. Vytrhne mi záves z rúk.
Celý brunátny zlosťou vbehne do izby a vrieska: „Ty krava sprostá, ty sa chceš so mnou biť? Pozri sa, aký tu máš bodrel! Neser ma! Toto je čo? Celé sklo obchytané!“
Kopne do skla a rozbije celú sklenenú výplň na sekretári novej obývacej steny. Ja zatiaľ vstanem a vojdem do izby. Keď vidím, čo urobil, chytí zlosť aj mňa. Schmatnem svietnik. Pavel sa ku mne blíži a chce ma švihať závesom. Tresnem po ňom svietnik. Snažím sa mieriť do nôh, nie do hlavy, aby som mu neublížila, len vystrašila. Podarí sa mi to. Svietnik netrafí jeho, ale náš krásny nový mramorový konferenčný stolík a urobí doňho priehlbinu.
Rozplačem sa od zúfalstva. To nie je možné. Všetko zničíme.
Pavel sa spamätá a skrotne: „Prepáč, Janina, prehnal som to, mrzí ma to! Hneď zajtra zájdem za sklenárom a dám zaskliť ten sekretár. Škoda toho stolíka. Už sa nebudeme hádať, dobre? Kvôli malému. Dúfam, že som mu neublížil!“
Pohladká ma po bruchu a začne ma objímať. Trvá hodnú chvíľu, kým mu odpustím.
„Ty nemusíš ísť zajtra do práce, že chceš ísť za sklenárom?“ napadne ma.
„Nie. Zase som bez zamestnania. Prepustili ma. Ale od budúceho týždňa mám sľúbené miesto vychovávateľa na internáte pre sluchovo postihnutú mládež. Budem pracovať pri hluchonemých. To je super, nie?“
„Prečo ťa zase prepustili?“ pýtam sa.
„Nesadol som nejako šéfovi. Vieš, že mám cholerickú povahu. Mali sme nejaké konflikty...“ bližšie to nešpecifikuje. „Aha a ešte som ti zabudol povedať, že už nechodím na pedagogickú školu, ale pre zmenu na ekonomickú... Večerne.“
„To si mi nepovedal. Prečo?“ čudujem sa.
„No, neurobil som reparát z matematiky a fyziky. Proste nemám na matiku bunky. Vieš, že z dejepisu a ruštiny som mal jednotku. To mi stačí vyfotiť. Matematike nerozumiem. Tie mrchy učiteľské vôbec nezohľadňujú, že mám poruchu učenia. Aj na gympli som nezvládol matematiku a fyziku...“vysvetľuje.
„Preboha, to na koľko škôl si chodil?“ nevychádzam z údivu.
Chvíľu premýšľa: „Len na tri. Teda štyri. Na poľnohospodársku, gymnázium a pedagogickú. Teraz na ekonomickú. Vieš, že mám fotografickú pamäť a viem si zapamätať čísla a paragrafy. Raz chcem byť sudcom. Vyštudujem právo! Ale najprv si musím urobiť maturitu!“
„To by som ti priala! Ale sudca nemôže byť taký impulzívny. Mal by si vedieť, aký je to paragraf, čo si práve spáchal. Domáce násilie. Psychické a fyzické týranie!“ snažím sa mu otvoriť oči, aby si uvedomil, že jeho správanie je neúnosné.
Dnes má Pavel päťdesiatjeden rokov a je stále na ceste za sudcovským kreslom. Počas nášho trojročného manželstva ešte skúsil zdravotnícku a sociálne - právnu školu. Opäť ich nedokončil. Už neexistovala takmer žiadna stredná škola, ktorú by nevyskúšal. Maturitu sa mu podarilo urobiť si až v zrelom veku okolo štyridsiatky po nežnej revolúcii na nejakej súkromnej sociálnej akadémii. Potom sa dal na štúdium súkromnej právnickej fakulty mimo Prahy. Stálo ho to nemalé peniaze. Koľko, to netuším, nežijem s ním. K jeho cti musím povedať, že sa mu podarilo dosiahnuť titul bakalára. Úprimne som mu poblahoželala. Žiadnu zášť k nemu necítim. Napriek tomu, že namiesto piatich rokov si priplatil za sedem, zvládol niekoľko štátnic, poslednú, tuším trestné právo, nezvládol ani na tretí - dekanský termín. Ďalšiu možnosť nemal. Pripadá mi to ako svinstvo. Toľké peniaze od neho zinkasovali a magisterský titul mu nedali. Napriek jeho fotografickej pamäti. Aj tak sa nevzdal. Začal v októbri dvetisícdvanásť znovu na právnickej fakulte v Prahe celé magisterské štúdium. Čaká ho posledná štátnica. Možno dosiahne titul Mgr. A potom doktorát. Chce byť JUDr. Ale na to, že by sa stal vo veku pred šesťdesiatkou sudcom, už neverí. Zelenú majú mladí. Má však náhradnú alternatívu. Celé roky robí sudcu z ľudu. Už od doby, keď sme spolu ešte žili. Len sa čudujem, že svoje trestné činy si nikdy nepripustil. Ani keď súdil podobné kauzy. Ale to je už tak. Človek hľadá triesku v cudzom prste a brvno vo vlastnom oku si nevidí.
Najnepríjemnejšia udalosť sa stala, keď som bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Chceli sme s Pavlom upratovať. Bol naštvaný, lebo zase musel prepchávať záchod. Vždy keď prišiel na víkend, upchal sa záchod jeho exkrementmi. Nechcem byť nechutná, ale v živote som nevidela také výkaly, ako produkoval on. Hrubé a tvrdé ako ruka. Pochopiteľne, nutne museli upchať WC. Plávali spolu s toaletným papierom v upchatej mise ako nemé obrovské výkričníky. Nechápala som, že nedostane zlatú žilu a neroztrhá mu to konečník. Práve prepchal záchod hrubým drôtom a dudral. Toto som po ňom skutočne nemienila robiť.
„Pali, napusť mi, prosím ťa, do vedra horúcu vodu, aby som mohla umyť kuchyňu! Nechcem už dvíhať také ťažké veci, aby som neporodila predčasne!“ poprosím ho.
Pavel neochotne púšťa vriacu vodu z kotla a nadáva: „Ty si nemožná! Lenivá ako voš! Nepotrebuješ náhodou sluhu? Rozmaznaná panička!“
„Prečo ma stále urážaš? Načo si si ma bral, keď ma teraz iba kritizuješ? Ako si sa mohol tak zmeniť? Bol si pred svadbou očarujúci a neodolateľný. Zato teraz sa správaš ako chrapúň!“ pýtam sa ho.
„Choď do prdele s tvojimi psychoanalýzami!“ zahreší a kopne do vedra s vodou.
Voda, ktorá ešte pred malou chvíľou v kotli vrela, mi vyšplechne na nohy. Príšerná páliaca bolesť ma zloží v kuchyni na zem. Pančucháče sa mi okamžite prilepia na obarenú pokožku. Začnem sa zvíjať a plakať od bolesti.
Pavel vyjde z kúpeľne: „Čo hysterčíš?“
„Obaril si mi nohy, nemôžem sa postaviť, strašne to bolí!“ vzlykám.
„Nevymýšľaj! Veď to bolo pár kvapiek! Nič nevydržíš!“ zľahčuje posmešne situáciu.
„Pavel, volaj sanitku! Musím na pohotovosť! Zbláznim sa od bolesti alebo predčasne porodím! Prosím ťa, rýchlo!“ súrim ho, kvíliac.
„Ukáž!“ zohne sa, aby videl, kde som mokrá. „To nič nie je!“ dodá, keď zbadá priškvarené silonky. „Zanesiem ťa do izby!“
Zodvihne ma. Nemôžem sa postaviť na nohy. Pravú mám obarenú od lýtka až dolu celú, ľavú menej.
„Môžem došliapnuť iba na pätu ľavej nohy. Nemôžem chodiť!“ plačem.
Pavel je stále presvedčený, že hrám divadielko: „Pridržím ťa a skackaj po tej päte!“
Nejako sa mu podarí dostať ma na poschodie do spálne a uloží ma do postele.
„Musím do nemocnice! Volaj sanitku!“ prosím so zaťatými zubami.
Zrejme pochopí, že naozaj trpím a tak mi sľúbi, že zavolá pohotovosť. Odíde a nechá ma tam. Revem a jojkám od bolesti, zatínam zuby, bojujem s nevoľnosťou. Cítim, ako mi stúpa horúčka. Čakám v mukách takmer dve hodiny. Keď sa konečne otvoria dvere, som takmer v bezvedomí. Pavel nakukne, či nespím. Keď zbadá, v akom som stave, zľakne sa.
„Kde si bol? Prečo si nezavolal sanitku?“ šepkám vysilene.
„Musel som upratať a poumývať kuchyňu, keď si to neurobila ty! Nemôžem predsa volať zdravotníkov do takého chlieva.
Zakvílim: „Preboha! Pavel! Umriem od bolesti. Už to nevydržím, ak ich okamžite nezavoláš!“
„Veď už idem!“ neochotne vyjde z izby.
Do desiatich minút stoja pri mne dvaja zdravotníci. Keď ma prezrú, skonštatujú, že musím ísť na traumatológiu. Ani ich nenapadne doniesť nosidlá a trepať sa so mnou po schodoch.
„Pane, pomôžte svojej manželke po schodoch do sanitky! Počkáme vás tam!“ vyzvú Pavla a vzdialia sa.
„To sú hovädá! Ani ich netrklo, aby mi pomohli. To ako ťa mám strepať po tých schodoch?“ zúri Pavel a pridržiava ma, kým s bolesťou v tvári opatrne skackám zo schodu na schod, pevne sa držiac zábradlia. Keď je tortúra za nami, Pavel ma pomôže naložiť do sanitky a necháva ma so zdravotníkmi. Nejde so mnou.
V nemocnici mi musia obstrihnúť pančuchy a prilepené kusy látky odmočiť v nejakom chladivom roztoku, ktorý mi na chvíľku zmierni príšerné bolesti. Pri strhávaní zvyškov odevu si užijem poriadne muky. Obarené miesta sú hlboké až do živého mäsa. Pravá noha vyzerá hrozne, ľavá je na tom len o niečo lepšie.
„Ako sa vám to stalo?“ pýta sa traumatológ.
„Upratovali sme s manželom. Napúšťal vriacu vodu do vedra a nechtiac na mňa vyšplechol,“ náročky nespomeniem zúrivý kopanec do vedra.
„Ale keď to tam takto uvedieme, budeme na neho musieť podať trestné oznámenie za neúmyselné ublíženie na zdraví!“ upozorňuje ma.
„Ale on ma nechcel obariť!“ chcem veriť tomu, čo hovorím, aj keď Pavlova ďalšia reakcia a dvojhodinové ponechanie ma v mukách na posteli, tomu nenasvedčovali.
„Veď hovorím, že za neúmyselné... Nechcete na neho podať trestné oznámenie?“ pýta sa lekár.
„Nie! To nie!“ zľaknem sa.
„Tak musím napísať, že ste sa pri upratovaní obarili vriacou vodou nechtiac sama!“ upozorňuje ma.
„Dobre!“ súhlasím a takto to mám v karte uvedené dodnes.
„Máte popáleniny tretieho stupňa na desiatich percentách tela. Musíme si vás tu nechať!“ upozorňuje ma.
„Pán doktor, ale ja som tehotná. Nemôže to nejako ohroziť dieťa?“ robím si starosti.
„Vy ste gravidná? Nie je to na vás ešte vôbec vidieť! Kedy máte termín?“ zaujíma traumatológa.
„O dva mesiace,“ odpoviem.
Lekár sa prekvapí: „Vyzeráte tak na štvrtý mesiac... Ale dovtedy sa to snáď zahojí! Horšie je, že vám nemôžeme dať nič na utíšenie bolesti. Kvôli dieťaťu. Budete to musieť vydržať bez liekov. Počítajte s tým, že niekoľko dní nebudete od bolesti môcť spávať. A ani chodiť nesmiete! Sestrička vám bude podkladať misu. Aspoň, pokiaľ sa vám to trochu nezhojí. Cítili ste po tom úraze pohyby?“
Premýšľam. Keď som ležala na posteli v bolestiach, dieťatko niekoľkokrát kopalo. Bol to dôkaz, že žije.
„Áno, nedávno...“ hlesnem.
„To je dobre. Až vás obviažeme, sestrička vás vozíkom zavezie na gynekológiu, nech sa doktor pozrie, či je všetko v poriadku, či náhodou v dôsledku tej traumy nehrozí predčasný pôrod!“ upokojí sa lekár a niečím príjemne chladivým mi postrieka obarené nohy.
Zafačujú ma od predkolenia až po členky. Ani náhodou sa nedokážem na zranené nohy postaviť. Sestra ma odvezie ku gynekológovi, ktorý k mojej nesmiernej úľave skonštatuje, že je všetko v poriadku a dieťatko sa ešte na svet nechystá.
Odpoludnia príde na návštevu môj podarený manžel. Vyštafírovaný ako na konferenciu, s obrovskou kyticou kvetov v rukách.
„Jani, prepáč mi to! Už som rozprával s lekárom, viem, že si ťa tu pár týždňov nechajú. Aj to mi povedal, že malý je, chvalabohu, v poriadku. Je to však vážnejšie, ako som si myslel. Neurobil som to schválne! Veľmi ma to mrzí! Odpusť mi to, láska! Vieš, že ťa milujem!“ pobozká ma a podá mi kvety.
Samozrejme, že mu odpúšťam. Napustí vodu do zaváracej fľaše vloží do nej kvety a dá ich na nočný stolík.
Dva týždne nemôžem od príšerných bolestí spávať a nesmiem vstávať z postele. Lieky nedostávam žiadne. Pre istotu. Každý deň mi nohy preväzujú. Obväz sa mi stále prilepí na ranu a strhávanie je veľmi bolestivé. Rany mi, navyše, začnú hnisať. Striekajú mi na ne panthenolovú penu. Niekoľkokrát ma prídu pozrieť kolegyne a Pavel cez víkendy, kedy nie je v práci. Po dvoch týždňoch mi dajú vozík, ktorým sa môžem voziť na WC a po nemocničných chodbách. Po ďalších dvoch týždňoch dostávam barly. Došliapnuť môžem na ľavú pätu, tak sa špacírujem po nemocničnej chodbe. Pri tom dlhom ležaní sa mi zväčšilo bruško a spolupacienti si konečne všimnú, že som tehotná.
Po šiestich týždňoch ma konečne pustia domov. S obviazanými nohami, barlami a zásobou panthenolových sprejov. Cestujem rovno domov, do Tatier. Sama nočným rýchlikom. Mám dva týždne do pôrodu. Som rada, že vo vlaku predčasne neporodím. Do práce sa už nevrátim, začína mi materská dovolenka.
Do konca apríla chodím ešte s barlami a potom opatrne začínam bez nich. Rany sa mi zaceľujú. Lýtka sú už v poriadku, ostali mi tam iba červené fľaky. Chodidlá mám ešte obviazané, dve najhlbšie rany mi ešte hnisajú. Do pôrodu som však v poriadku. Nepríjemný úraz mi pripomínajú iba fľaky na koži. Termín pôrodu preťahujem o rovné dva týždne. Prvomájovú manifestáciu si prezriem ešte s bruškom. O týždeň po nej privádzam na svet môjho prvorodeného syna Ladislava. Stáva sa pre mňa najväčšou láskou a zmyslom života. Odteraz žijem a dýcham najmä pre neho. Pavel je šťastím bez seba, keď sa to cez telefón dozvie. Nikdy nepochyboval, že to bude syn.
