Moja úplne prvá spomienka je, ako sme sa so starým otcom hrali „na koníčka“...
Práve pred chvíľou ma vykúpal. Dôkladne a pomaly ma všade namydlil a osprchoval, tak ako to robí moja mamka. Bol jemný, nežný. Nič výnimočné.
Akurát, že moja mama ma kúpe vždy spolu s bratom v jednej vani. V stodvadsaťlitrovom kotle nie je tak veľa vody, aby sme sa vykúpali všetci po jednom. Musíme kúriť uhlím a drevom, aby sa voda zohriala. Máme veľkú vaňu, vojde sa tam veľa vody. Treba šetriť. A do takej vane sa hravo vojdú dve malé deti. Ja mám dva a pol roka a brat päť. Dnes som ako princezná. Mám celú vaňu pre seba. Starý otec mi povedal, že najprv vykúpe mňa, malú princezničku. Princezné sa vraj vždy kúpu samé. Kika môže vykúpať aj neskôr, v tej istej vode, aby sa mamina nehnevala.
Sme v kúpeľni sami. Mamka asi varí večeru. Možno sa so starou mamou v kuchyni rozprávajú. Starí rodičia z Košíc chodia k nám tak zriedkavo. Braček sa asi hrá v izbe. Alebo mamka vôbec nie je doma, iba ocko. Možno je zase v nemocnici či na liečení. Tak často tam chodí. Môžem za to ja, lebo som zlá a bolí ju zo mňa srdiečko. Starý otec je dobrý, lebo sa rozhodol vykúpať ma.
„Zlatíčko, zahráme sa na koníčka. Ale mamke to nehovor, bude to naše tajomstvo, dobre? Keď budeš dobrá a nič nepovieš, kúpim ti cukríčky!“ sprisahanecky mi šepká do ucha a jemne ma pri tom celú utiera do osušky.
„Natiahnem ti gaťurky... Tak... Aké sú krásnučké. Si ako malá princeznička. Teraz budeš jazdiť na koníkovi. Princezné jazdia na koníčkoch, či nie?“ oblieka mi opatrne nohavičky.
„Uhm... Ja mám v izbe dreveného maľovaného kohútika a hojdám sa na ňom,“ šťastne švitorím.
„Teraz sa pohojdáš na koníkovi. Dobre?“ stíšeným, priškrteným hlasom mi šepká starý otec.
Mám natiahnuté priesvitné silonové ružové nohavičky s čipkami. Kúpila mi ich mama, asi troje, lebo už nenosím plienky. Už som veľká slečna. Inak nemám na sebe nič. Ale v kúpeľni je teplo, ocko zakúril v kotle, aby sme sa mohli kúpať.
Starý otec najprv zamkne zdnuka dvere kúpeľne na kľúč. Potom sa postaví čelom k vani. Postaví ma na kraj vane, rozkročí mi nohy, nadvihne ma jemne pod pazuchami a zdvihne ma do výšky svojho pása.
„Nožičkami sa zachyť mojich bokov, ale nie silno, aby si si neošúchala stehienka!“ poúča ma.
Neviem, čo chce robiť. Má oblečené nohavice, košeľu si dal predtým dolu, lebo mu bolo teplo. Jemne ma začína dvíhať a spúšťať od pása nižšie, až takmer po jeho stehná. Držím sa nožičkami jeho bokov ako kliešť, aby som nespadla. Starý otec ma usilovne šúcha, hore, dolu, hore, dolu... Cítim medzi nohami nejakú tvrdú hrču na nohaviciach. Nebolí to, je to dokonca celkom príjemné. Ale len chvíľku. Čím ďalej, tým viac ma pritláča k sebe. Tlačí to. Čo to vlastne robí? Starý otec dýcha stále rýchlejšie. Asi nevládze... Som ťažká... Mňa už to nebaví... Dosť dlho takto jazdím, kým starý otec konečne prestane. Tak sa zadýchal, až si myslím, že mu je zle, že ho tiež bolí srdiečko.
„Takto jazdia princezničky na koníčkovi?“
„Pssst...Takto...“ vydýchne a začne ma obliekať.
