Raz v noci zazvonil telefón. Zdvihla som ho.
Ozval sa plačlivý hlas Veronikinej babky: „Pani Tatranská, nehnevajte sa, že vám volám, ale zať prišiel domov na mol a zbil ma. Mám rozbitú hlavu a krvácam.“
„Vydržte, zavolám záchranku, pošlú k vám sanitku. Zavolajte políciu a udajte ho!“ poradila som jej. „Alebo mám zavolať ja?“
„To nemá zmysel. Raz som to už urobila, keď mi rozbil hlavu. On má na polícii známych a veľmi dobrých kamarátov... Postavil sa vtedy pred dom a keď prišli, povedal im, že mi preskočilo, že to ja som opitá a vymýšľam si. Verili mu a ani sa nešli presvedčiť. Strážcovia zákona sú s ním jedna ruka. Ja som potom omdlela. Keď som sa ráno prebrala, zavolala som sanitku. Krv už bola zaschnutá, ani zašiť mi to nemohli...“ plakala stará pani do telefónu. „Odvtedy mám padúcnicu.“
„Dobre. Ľahnite si, priložte si vreckovku a čakajte. Ja vám pošlem rýchlu zdravotnú pomoc!“ ubezpečila som ju.
Vytočila som stopäťdesiat päťku a vysvetlila im, o čo ide.
Starkú si nechali v nemocnici s otrasom mozgu na pozorovanie po tom, čo jej zašili dve tržné rany na hlave. Na druhý deň sme ju šli s Veronikou navštíviť.
„Vrah jeden! Dve vraždy mu nestačia... Chce aj mňa zabiť, aby mohol užívať celý dom. Vie, že s podnájomníkom dom nikto nepredá a keď tam bude on, ani sa tam nikto nenasťahuje. To preto nesúhlasil s adopciou. Vie, že Veronika dedila po dedovi osminu domu a po mne bude tiež dediť. Spolieha na to, že dcéra ho nevyženie a nechá ho tam bývať,“ zverila sa nám.
„Ste si istá, že zabil vašu dcéru a muža? Videli ste to?“ opatrne som sa spýtala jedného dňa, keď sme k nej s Veronikou prišli na návštevu.
„Nevideli sme to. My sme bývali dole a mladí hore. Ale počuli sme krik, hádku a údery. Myslím, že boli obaja opití. Ráno bola dcéra mŕtva. Súdny obhliadač konštatoval, že mala rozmliaždený mozog. Tu niekde mám úmrtný list...“ opäť sa začala prehrabovať v zásuvke.
Našla čo hľadala. Podala mi dokument, na ktorom skutočne stálo ako príčina smrti presne to, čo uviedla stará pani.
„Veronika by k tomu vedela povedať viac. Ona videla mamu posledný raz. Veruš, povedz tete!“ otočila sa k vnučke, ktorá doteraz ticho sedela.
„No, vtedy, po tej hádke prišla mama ku mne s rozbitou hlavou, popriať mi dobrú noc. Silno krvácala. Povedala mi, že otec ju udrel s fľašou po hlave. Spýtala som sa jej, či nemám volať sanitku. Povedala že nie a aby som to nešla povedať ani babke a dedovi, že sa z toho vyspí... Ráno už bola mŕtva...“ potichu mi Veronika líčila hrôzy svojho detstva.
„To je strašné. Pila aj vaša dcéra?“ uistila som sa, či som dobre počula.
„Spočiatku nie. Ale neskôr mu už nechcela ostať nič dlžná. Myslela si, že bude k jeho alkoholizmu tolerantnejšia, ak si aj ona občas vypije. Aspoň zabudne na jeho agresivitu,“ vzdychla si starká.
„A čo polícia? Nezavreli ho hneď?“
„Vyšetrovali ho na slobode. Tvrdil totiž, že jeho žena spadla zo schodov a osemročné dieťa nikto za svedka nebral. Stalo sa to v novembri osemdesiatdeväť. Hneď na to ho amnestovali a prípad ostal nevyriešený ako neúmyselné zabitie. Môj muž vedel, že má našu dcéru na svedomí a dával mu to aj patrične najavo. Nadával mu do vrahov, až kým ho ten sviniar navždy neumlčal. Pri tom bola tiež jediným svedkom Veronika. Ja som prišla domov, až keď bol môj muž mŕtvy... Aha. V úmrtnom liste je tá istá príčina smrti. Rozmliaždenie mozgu,“ ukázala mi ďalší dokument. „Povedz Veruš, ako to vtedy bolo?“
Nechápala som, ako o tom môže rozprávať trinásťročné dieťa. Už to, že stará mama pred vnučkou bez obalu rozprávala o jej otcovi ako o vrahovi, som nemohla stráviť. Ale Veronika mala rada starú matku a jej slová vôbec nespochybňovala.
„To bolo v januári, po Novom roku, dva mesiace po mamičkinej smrti. Bola som v detskej izbe a robila som si úlohy. Brat vo vedľajšej izbe hral na gitare a počúval metal. Mal tak silno pustenú hudbu, že nič nepočul. Otec nebol doma. Starí rodičia boli dole. Zrazu som začula, ako babka otvára vchodové dvere. Vyklonila som sa cez okno a spýtala sa jej, kam ide. Odpovedala mi, že len do neďalekých potravín. Zakričala som jej, aby mi kúpila nanuk. Len čo zašla za roh, všimla som si otca, ako tackajúc sa prichádza z druhej strany. Bol riadne opitý. Počula som, ako vošiel dovnútra... Dedo ho počul a vyšiel na chodbu. Zakričal naňho, že je vrah a že určite bol zase zapíjať to, ako zabil svoju ženu a z detí urobil siroty. Namiesto toho, aby sa o ne riadne staral, prepíjal sirotské dávky i vdovský dôchodok. Otec zahrešil a vošiel za ním do izby. Potom zavrel dvere... Nič som nerozumela, len som počula hádku a krik, buchot a potom bolo ticho. Zľakla som sa a chcela som zbehnúť po schodoch, pozrieť sa, čo sa stalo. Ale otec už išiel hore a zastal mi cestu so slovami: - Slečna, si už naučená? Bála som sa, lebo z neho bolo strašne cítiť alkohol a vtedy býval agresívny. Vybehla som nazad hore. Keď otec zaliezol do spálne, odvážila som sa zbehnúť do izby starkých... Vošla som dnu. Dedko tam ležal na zemi s rozbitou hlavou. Krv mu tiekla z hlavy a zakrvavený bol aj roh štokerlíku. Buď ho ním otec udrel po hlave alebo ho sotil a dedko si oň udrel hlavu. Zohla som sa k nemu. Chrčal... Dotkla som sa ho a oslovila. Otvoril oči a zašepkal: - Veronika uteč! Potom omdlel. Keď o pár minút prišla babka a zavolala sanitku, bol už mŕtvy...“ pomaly mi Veronika vyrozprávala traumatizujúci zážitok.
Bola som šokovaná. Čo všetko museli tieto dve krehké bytosti vytrpieť.
„Vyšetrovali ho, ale nebolo to klasifikované ako vražda, ale opäť ako neúmyselné zabitie. Aj na to sa vzťahovala najrozsiahlejšia amnestia v našich dejinách, ktorú udelil v januári Václav Havel, keď nastúpil do funkcie prezidenta. Nebol dôkaz, žeby ho niekto videl, ako tým štokerlíkom tresol manžela. Navyše, ten sviniar tvrdil, že starý spadol sám až po jeho odchode, aby mu nenašili neposkytnutie pomoci. Výmenu názorov pripustil, keďže Veronika povedala, čo počula. Tak sa ten vrah vyhol väzeniu a teraz sa snaží skántriť mňa,“ spresnila starká.
