„Nika, ... môžem ti tak hovoriť?“ opatrne sa jej pýta cez prestávku spolusediaci.
„Jasné. Aj v Blave ma tak volali,“ súhlasí Dominika.
„Ja som Štefan. Ale volajú ma Pišta,“ predstaví sa spolužiak.
„Viac sa mi páči Števo. Môžem ťa tak volať?“ navrhne Nika.
„Pravdaže,“ prikývne bez námietok Pišta.
„Ako to, Nika, že ste prišli z hlavného mesta sem, pod Tatry, do malého mestečka?“ nejde mu do hlavy.
„Otec vyhral výberové konanie na post námestníka generálneho riaditeľa v jednom podniku. Predtým pracoval iba ako ekonóm. Toto je lepšie platené miesto... Tak sme vymenili byt. Tam sme mali dvojizbový a tu máme trojizbový,“ prezrádza Dominika.
„Hej, čokoládová kráska, z ktorej krajiny si došla?“ preruší ich rozhovor Milan. „Haity, Maledivy, Kanáry?“ dodá Fero.
„Narodila som sa v Bratislave. Nikdy som neopustila Slovensko...“ prekvapene vysvetľuje Dominika.
„Nevšímaj si ich. Vždy do niekoho zapárajú,“ otočí sa k chlapcom, „starajte sa o seba!“
„Len sa nepoondi! Snáď si sa do nej nezabuchol!? Hodíte sa k sebe... Cigán a černoška... Ty brďo!“ doberajú si ich chlapci.
Dominika sa začervená a začne si pripravovať veci na ďalšiu hodinu.
Po vyučovaní idú žiaci na obed. Dominika vzbudzuje všeobecnú pozornosť. Všetci si ju v jedálni obzerajú, šuškajú si a špekulujú.
„Môžem si prisadnúť?“ požiada hlúčik spolužiačok.
„Máme tu obsadené. Čakáme ešte niekoho!“ vyhovoria sa dievčatá a veľavýznamne sa na seba pozrú.
Dominika sa poobzerá okolo seba. Všimne si Štefana, ktorý sedí osamotene na konci jedálne.
„Števo, dúfam, že ty ma nevyhodíš!?“ nesmelo sa spýta.
„Jasné že nie. Sadaj! Videl som tie baby, ako ťa odmietli. Namyslené až hrôza... Myslia si, že keď si iná, nepatríš medzi nich. Ani mňa neprijali... Ale ja im na to kašlem! Dobrú chuť!“ poprial jej.
„Celkom mi tu chutí!“ povie Nika a usilovne prehĺta.
„Aj mne. Dobre tu varia. Takmer vždy chodím na dupľu,“ pritaká Pišta.
„V Bratislave nevarili dobre. Ale väčšinou som bola taká hladná, že som to zjedla všetko. Zato môj tato varí skvele...“ pochváli sa Nika.
„A mama?“ spýta sa Štefan.
„Nemám mamu. Zomrela,“ povie Dominika potichu.
„Prepáč. Je mi to ľúto,“ ospravedlní sa Pišta.
Ďakujem. Ale bolo to už veľmi dávno. Bola som úplne maličká, vôbec si ju nepamätám. Odvtedy žijeme s otcom sami...“ vysvetlí Nika.
„Každý z nás má nejaký osud... Ja zase svojich biologických rodičov vôbec nepoznám. Som adoptovaný. Adoptívni rodičia sú fajn. Mama je učiteľka a otec poisťovací agent. Mal som pol roka, keď si ma doniesli z dojčenského ústavu. Nevadilo im, že som Róm. Biele voľné deti vhodné na adopciu neboli. Majú ma radi a venujú mi všetok voľný čas... Aj ja ich mám rád a beriem ich ako vlastných... Nika, tvoj otec je černoch?“ opatrne sa spýta Štefan.
„Nie. Je biely. Slovák. Bratislavčan...“ prezradí Nika. „Ale ak narážaš na moju farbu pleti, hej, máš pravdu. Mama bola černoška. Ja som teda mulatka. Keď zomrela, otec zničil všetky jej fotky, aby mu ju stále nepripomínali. Máme len jednu fotku, na ktorej sú študenti ekonomickej univerzity. Je na nej môj otec aj mama a ešte zopár spolužiakov. Vraj bola Etiópčanka. Prišla študovať k nám. Rozprávali mi to starí rodičia. Otcova mama a otec. Ostali bývať v Bratislave. Teraz sa s nimi budeme stýkať veľmi zriedkavo... Cez Vianoce sa chystáme k nim. Aspoň že existuje skype. Otec dnes pôjde do jednej firmy, aby nám zaviedli internet. Inak by sme so starkými nemohli komunikovať...“ zveruje sa Nika.
„A druhých starých rodičov nepoznáš. Tých z Etiópie?“ je zvedavý Pišta.
„Nie. Otec na nich stratil kontakt po maminej smrti. Škoda,“ vzdychne Dominika.
„Čo robíš odpoludnia?“ pýta sa Štefan.
„Dnes idem do hudobky,“ odpovie Dominika.
„Aha, ozaj, veď si hovorila, že hráš na flautu. Ja tiež chodím do zušky. Už od druhej triedy. Hrám na husle... To je super. Budeme sa stretávať na teórii...“ netají Pišta spokojnosť.
--------
Milan, Fero, Rudo, Nikola a Kristína sa bezcieľne potulujú sídliskom. Usilovne surfujú po internete vo svojich mobiloch.
„Nepôjdeme po tú novú?“ navrhne Nikola. „No, veď viete. Divožienku Dominiku. Býva vraj v tomto paneláku. Veľmi by ma zaujímalo, ako vyzerajú jej rodičia. Otca má asi černocha. Na cigánku nevyzerá. Tie kučeravé čierne vlasy a hrubé pery, to sú černošské rysy.“
„Poďte, pozrieme na zvončeky. Myslím, že hovorila, že sa volá Pokorná,“ súhlasí Kristína.
Celá skupinka sa presunie k prvému vchodu: „Tu nie je také meno.“
Prejdú k ďalšiemu vchodu: „Aha, tu je Miroslav Pokorný.“
Stlačia zvonček.
V reproduktore sa ozve mužský hlas: „Prosím?“
„Dobrý deň! My sme Dominikini spolužiaci. Nemôže ísť Nika von?“
Hlas sa na chvíľu odmlčí: „Dobre, Nika súhlasí. Práve prišla z hudobky, ale úlohy vraj už urobila v škole. Poďte hore a počkajte na ňu na chodbe, kým sa oblečie. Je to druhé poschodie.“
Pätica mladých ľudí sa po otvorení dverí vrhne do výťahu. „Chalani choďte pešo! Všetci sa sem nevojdeme!“ navrhne Nikola.
„Ti je... na schody! Potlačte sa dámy!“ Milan vtlačí všetkých do kabíny.
Výťah sa prekvapivo pohne.
„Čo ak sa zasekneme alebo spadneme?“ prejaví obavy Kristína.
„Nemaj bobky! Nevážime viac ako 280 kíl,“ rozrehoce sa Fero.
„Ale tu je nosnosť iba 250 kíl,“ vyhŕkne Nikola, no už sú na mieste.
Vystúpia z výťahu a zazvonia pri dverách. Otvorí im prívetivý svetlovlasý a modrooký pán, asi štyridsiatnik.
„Dobrý deň! Ja som Dominikin otec. Poďte na chvíľku do predsiene, kým sa Nika pripraví,“ volá ich dnu.
„...brý deň!“ vojdú dnu.
Domáci pán zmizne v útrobách kuchyne. Mládež sa začne sácať.
„No, na černocha nevyzerá!“ posmešne šepne Rudo a zapne si na mobile sociálnu sieť, aby využil čas, kým budú čakať.
„Ahojte decká!“ vykukne Dominika z izby. „Hneď to bude.“
O chvíľu oblečená v úzkych rifliach a mikine zbehne s ostatnými po schodoch.
„Čau oci! Dovidenia!“ pozdravia pred odchodom.
„Nika, najneskôr o deviatej nech si doma!“ zakričí pán Pokorný za dcérou.
„Nika, kde si prišla k tomuto odtieňu? Na otca sa teda nepodobáš?“ odvážila sa spýtať Kristína.
„Som po mame. Bola černoška. Zomrela... V Bratislave nás bolo viac mulatiek. Teda, nie v triede, ale na škole. Tam je to dosť bežné,“ stručne vysvetlí Nika a naznačí, že na túto tému sa už rozprávať nechce.
„Do pi... to je exotika,“ uľaví si Milan.
Nika sa začervená. Nedokáže si akosi zvyknúť na žargón ulice a vulgarizmy dnešnej mládeže. Ona sa takto nikdy nevyjadrovala. Vie však, že práve letí rap a hip – hop a tam sa také oplzlosti vyskytujú bežne. Ona má radšej stredný prúd hudby. Miluje Beyoncé.
„Kryte mi chrbát!“ zahlási zrazu Fero.
Kamaráti ho obkolesia: „Čistý vzduch!“
Kým sa Dominika stihne spamätať, vytiahne spod bundy spray a načmára na žltú fasádu novej bytovky nejaké neforemné klikiháky.
„Ukáž! Aj ja sa chcem podpísať!“ vezme mu Rudo z rúk spray.
„To prečo robíte? Veď sa to nesmie. Je to trestný čin!“ zhíkne Dominika.
„Nebuď taká fajnová, krasotinka!“ zahriakne ju Milan.
„Sa neposer! Čo si včerajšia? Nejako sa zabaviť musíme!“ dodá Fero.
„Poďme ku trati. Mám niečo fajnové,“ zahlási Rudo.
Skupinka zájde k viaduktu. Po ceste si všetci dajú na uši slchadlá, počúvajú hudbu a zapália cigaretu.
„Daj si cigu, Nika!“ ponúkne ju Kristína.
„Ja nefajčím!“ odmietne Dominika.
„Pozrime sa na ňu, fajnovku. Čo ti drbe? Dnes fajčia všetci,“ smeje sa Nikola.
„Aha, čo som šlohol v supermarkete,“ vytiahne Rudo fľašu koňaku.
„Si sa nebál?“ čuduje sa Fero.
„No, trochu. Neviem, načo tam majú tie kamery? Bolo to úplne jednoduché,“ chváli sa Rudo.
„Daj vypiť! Dnes oslavujeme mládež! Nového člena našej partie,“ začnú si podávať fľašu a každý si riadny dúšok glgne.
Keď dôjde rad na Dominiku, odmietne: „Ja alkohol nepijem!“
Ty brďo. Si normálna? Kto dnes nepije? Vráť sa do devätnásteho storočia... S tebou nie je žiadna sranda.
„Ja radšej pôjdem domov. Je mi nejaká zima. Tu pod Tatrami je podstatne chladnejšie ako bolo v Bratislave,“ hľadá Dominika únikovú cestu, len aby sa mohla vzdialiť od skupinky mládeže, ktorá jej nie je po chuti.
„Padavka,... cintľavka,... nič nevydržíš! Mi nehovor, že v Blave decká nefajčia a nepijú...“ hecuje ju Fero a Milan.
„To áno, ale s takými som sa nekamarátila...“ potichu hlesne Dominika.
„Vieš čo, choď do pi... ! Také primadony tu nepotrebujeme. Vieme sa zabaviť aj bez teba!“ zahreší Rudo.
Dominika sa bez slova vzdiali a vyberie sa cestou k domu.
