Dovoľte mi však trochu filozofovania nad mojím blogom. Blog som si založila 29. novembra, teda pred tromi týždňami. S dnešným príspevkom som vyprodukovala 29 príspevkov. Veľa, málo? Myslím, že tak akurát. Teraz si dám dlhšiu pauzu a užijem si sviatkov, veď všetkého moc škodí, ako sa hovorí. Som spokojná s priemernou karmou i čítanosťou. Viac som neočakávala.
Opäť sa mi potvrdilo, že tisíc ľudí, tisíc chutí. Pri každom umeleckom diele, či už to je kniha, film, divadelná hra, obraz..., sa nájde skupina priaznivcov, ale i odporcov. Potom je to len o tom, ktorá zo skupín je početnejšia. Ale ako sa hovorí, aj pozitívna, aj negatívna kritika je reklama. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Mám viac pozitívnejších kritík na svoje knihy nielen na blogu, ale aj v diskusii najväčšieho internetového kníhkupectva počnúc vyjadreniami: skvelé, pútavé, zaujímavé, výborné dialógy, úžasné psychologické sondy do duše, nesklamala, obdivuhodné filozofické názory, nemohla som sa od toho odtrhnúť, lepšie ako Zlatokopka, nepustila som knihu z rúk, kým som ju neprečítala, ani som poriadne nespal, čo som sa tak tešil na pokračovanie, nemôžem uveriť tomu, že ste to všetko prežili... končiac opačným pólom: samé nudné dialógy, veľa klišé, trápne moralizovanie, aká fotka, taký blog, hovoriť si spisovateľka po napísaní piatich kníh a 1 novely je prinajmenšom odvážne, mladí sa tak nevyjadrujú, zastavili ste sa vo vývoji, nečítali ste Dostojevského, Čechova, Steinbecka – to je literatúra...
Samozrejme, pozitívne i negatívne kritiky niekoľkonásobne zvýšili predaj mojich kníh, čo ma nesmierne teší. Popri almužne z polovičného invalidného dôchodku, ktorý poberám, sa mi zíde každý cent navyše.
Mohla by som polemizovať, že tie negatívne hodnotenia písali ľudia, ktorí si moje knihy neprečítali a usúdili tak len z niekoľkých ukážok, poprípade z profilovej fotky (čo sa mi zdá prinajmenšom čudné). Viac by som si však vážila, keby mi tie kritiky písali skutoční renomovaní spisovatelia. Od laikov nemajú, totižto, takú váhu. Nechcem sa však prieť. Beriem a vážim si akýkoľvek názor. Len by som chcela týchto opozičných kritikov vyzvať, aby skúsili aj oni vyprodukovať nejaké literárne dielo, aby pochopili, že to nie je vôbec ľahké a nech bude akékoľvek kvalitné, kritici sa vždy nájdu. Alebo nech si prečítajú moje knihy. Možno zmenia názor ako poniektorí. Je pochopiteľné, že najpikantnejšie veci nebudem uvádzať na blogu. Ak si ich chcete prečítať a následne kritizovať, mali by ste si knihy kúpiť. Neviem už, kto si môže hovoriť spisovateľ, keď ľudia tak oslovujú aj človeka, ktorý má na konte iba jednu knihu.
Samozrejme, že Janka Podtatranka je iba môj pseudonym. A o slovníku mládeže niečo málo viem, mám tri dospelé deti, doma dve adolescentky. Mám vyše 32 rokov pedagogickej praxe. A Čechova, Dostojevského a Steibecka i iných klasikov mám načítaných, som slovenčinárka, učila som literatúru na gymnáziu. Moralizovanie? Asi je to choroba z povolania. Všetci učitelia a rodičia moralizujú. A to zastavenie vo vývoji? Stále sa cítim v duši ako adolescentka. Inak by som nemohla robiť učiteľku. Štýl písania používam jednoduchý, aby bol prístupnejší širokej verejnosti a koniec-koncov, veď knihy sú určené aj pre dospievajúcu mládež. Preto píšem ako 14 ročná. Hlavne túto poslednú novelu, ktorá je určená práve pre štrnásťročných pubertiakov. Osobne pokladám za plus to, ak sa vie autor štýlom písania priblížiť vekovej kategórii, pre ktorú je kniha určená. Keby bola kniha určená pre predškolákov, písala by som ako šesťročná. Moja pentalógia je písaná pre o trochu starších adolescentov, ale i dospelých. Tiež v nej používam jednoduchý, zrozumiteľný nižší štýl, aby sa to dobre čítalo. Zložité, vyššie, umelecké literárne štýly sú určené pre literárnych fajnšmekrov, ktorým moje knihy budú pripadať, pripúšťam, možno infantilné. Ale opäť platí: Najprv prečítajte moje knihy, potom ich hodnoťte. Z ukážok sa to, totižto, nedá.
Prečo novela pre dospievajúce dievčatá? Lebo si myslím, že tejto vekovej kategórii je určených najmenej literárnych diel. Kým literatúrou pre deti a pre dospelých je trh doslova presýtený, kategória mládeže výrazne absentuje. Kedysi existovalo vydavateľstvo Čajka, z ktorého knihy boli určené dievčatám. Doslova som ich hltala. Táto veková kategória je mi najbližšia. Aj moje knihy sú určené dospievajúcim dievčatám, i keď som sa presvedčila, že ich so záujmom čítajú ženy aj muži.
A tak teda zakončím, ako by niekto povedal opäť klišéovite. Prajem všetkým príjemné sviatky, veľa pohody a zážitkov pri čítaní kníh, či už mojich alebo iných.
Janka Podtatranka – obyčajná invalidná dôchodkyňa, ktorá mala tú drzosť, že napísala 6 kníh
