Spoznali sme sa na pokeci, rozoberali život, filmy, zážitky z detstva, on seba, ja seba, veci okolo nás, rozprávali sme sa o všetkom. On mal frajerku a na nete zabíjal nudu. Ja, som bola smutná a na nete chcela s niekým popísať. Písali spolu dlho do noci, do druhej, do tretej. Popravde dovtedy pokiaľ mi moja mama nezavelila vypnúť net pretože v noci sa vraj spí. No aj napriek tomu sme si spolu písali, ale vtedy som ho nemilovala, len som ho mala rada. Bol skvelý, múdry, vtipný, inteligentný a nádherný. A stále taký je.
Ja som odišla do školy, nemala som net a vtedy som si to uvedomila. Uvedomila to, že mi chýba, že večer strávený s ním mi pomohol zabudnúť na problémy a preniesť sa do virtuálneho sveta, kde som písala s niekým s kým som sa cítila dobre. Ale ešte stále som ho nemilovala, iba mala rada.
A kedy som sa zamilovala??? Keď sa mi ozval po dlhom čase čo sme si nepísali. Bol február, presne 10-ty február. Zase sa to začalo, písanie dlho do noci, rozoberanie života, ľudí, každodenných vecí, jeho záľub, jeho práce, mojej školy, života na intráku. Náš „vzťah“ postúpil na iný level, keď sme začali skypovať. Zo začiatku som sa hanbila, ale neskôr som si večer bez neho už nevedela predstaviť. Každý večer som sa tešila na to kedy začneme spolu hovoriť, kedy ho budem počuť. Skypovali sme spolu dlho 5, 6, 7, 8 hodín, spoločne pozerali filmy, relácie, lúštili krížovky. Ešte stále som ho nemilovala. Mal frajerku. Keď sa s ním rozišla bolo mi ho ľúto, lebo ju nekonečne miloval a ja som nechcela, aby bol smutný tak som sa mu snažila pomôcť.
Neskôr to začal on. Posielal sms-ky, posielal cez icq-ko smjalikov, ktorí si dávali pusu, posielal srdce, posielal kvety. Ja som mu to opätovala, ale len preto, aby som mu to vrátila, necítila som k nemu nič viac len to, že som ho mala rada. Stále to bolo len kamarátstvo, žiadne zaľúbenie.
Až potom ani neviem kedy to bolo som sa zaľúbila, šialene som sa zaľúbila. Namotala som sa, možno preto, že som mu začala veriť, preto lebo jeho slová boli presvedčivejšie ako čokolvek iné. Môj inak stále racionálny rozum zlyhal na celej čiare, rozum a srdce boli opantané slovami muža, ktorý rozprával veci aké chce počuť ucho každej ženy. „Pre teba všetko na svete“ napísal raz. Bol majster slova. Nepočúvala som iných, ktorí mi vraveli, že ma len namotáva, ich slová sa rozplývali vo vzduchu a prechádzali mojou mysľou bez akéhokoľvek zachytenia sa v utrobách hlavy. Bola som zaľúbená tak ako nikdy predtým.
Jeden deň sme sa stretli. Bolo fajn. Mne bolo veľmi fajn. Aspoň si to myslím. Nikdy sme sa o tom nerozprávali. No pokračovali sme v skypovaní, písaní. Až raz keď som mala opäť blbé obdobie a nechcela som ho tým zaťažovať, lebo som vedela, že prejde, tak sa so mnou rozprával ako s deckom, že vraj pokiaľ sa nezačnem správať normálne, že jeho už nebaví sa ma pýtať ako sa mám a ja mu poviem dobre, a pritom vidí, že sa tak nemám, tak so mnou nebude hovoriť. A odvtedy sme spolu nehovorili. Cítila som sa ako malé decko, ktoré chce niekto potrestať, cítila som sa akoby ma hrešil otec!! Písanie už nebolo to, čo bolo, už nebolo vôbec. Zmenil sa jeho štýl písania, vlastne už to nebolo to, čo bolo predtým, a nebolo to ani také aké to bolo bez jeho pusiniek a sladkých krásnych rečí. Bol hnusný, no aj napriek tomu som ho milovala. Naivka, hovorila som si. Uvedom sa, opakovala som si. No nie, moje srdce, hlava a duša chceli len jeho, chcela som s ním písať, chcela som večer počuť jeho hlas, chcela som zaspávať a počuť ho, chcela som...Bolelo to, velmi to bolelo. No bolesť postupne, pomaly prechádzala do hnevu. Hnevala som sa na neho, hnevala som sa naňho, že som ho potrebovala, ze so ho chcela počuť lebo to mi dávalo silu a chuť žiť a on ma odkopol. Hnevala som sa naňho, že keď ma potreboval on bola som tu pre neho nonstop, písala s ním, skypovala s ním aj na svoj úkor, snažila sa mu pomôcť a utešiť ho a on sa zachoval ako sebec, egocentrik a prave vtedy ked som ho potrebovala ja. Vôbec na mňa nemyslel tak ako to stále vravel.
No neľutujem to lebo som ho mala rada a chcela som byť s ním. Každá minúta strávená s ním vo virtuálnom svete stala za to. Všetko virtuálne s ním bolo krásne a nedokážem si predstaviť aké by to bolo nádherné aj v realite. Ešte stále som sa neodľúbila, keď ho vidím online láka ma napísať mu viac ako čokoľvek iné, no vzápätí si spomeniem na jeho odpovede, ktoré mi napísal a hneď ma to prejde. Stále naivne dúfam, že sa raz ozve on, že raz napíše ako prvý a ja nespravím žiadnu chybu. Síce viem, že staré časy sú nenávratne preč a mne ostali len spomienky, ale chýba mi, chýba mi ako človek, chýbajú mi večerné pokeci s ním. Nemusia to byť slová vyznávajúce lásku, stačí mi s ním hovoriť o všedných veciach.
Zobudila som sa. Škoda len, že to bol sen, ktorý sa rozplynul hneď ako človek otvorí oči. A presne taká je aj virtuálna realita. Síce krásna, ale nie skutočná. Dá nám pocit nekonečných možností, chutí a pocitov. No po vypnutí skypu, icq-ka, qip-ka a otvorení očí už neexistuje.
