Rodičia, ktorí pracovali dostávali do júla minulého roka znížený príspevok 1 300,- Sk, pretože mali príjem a starostlivosť o dieťa zabezpečovali dajme tomu prostredníctvom opatrovateľky. Aj títo rodičia, ktorých bolo 8 tisíc zo 130 tisíc adresátov RP (čo je cca 6% rodičov) dnes už dostáva plnú výšku RP. Stalo sa týchto mizivých 6 % rodičov skutočným víťazom novej úpravy RP? Argumentom pri konečnej úprave príspevku bolo až feministické zdôvodnenie : „vyrovnávanie šancí na trhu práce a zosúladenie rodinných a pracovných povinnosti“. No jednoducho skvelá vec, dieťa dáme starej mame, obaja rodičia môžeme pracovať a ten štát nám dá k tomu pár tisíc. Táto zmena však rozprúdila aj niekoľko ďalších diskusií, ktoré sa dostali do etickej ale najmä finančnej roviny. Okrem toho sa aj z týchto dôvodov stal z RP jeden začarovaný kruh
Inak povedané, po žene, alebo mužovi, ktorý sa stará o svoje deti do 3 alebo v prípade zdravotného postihnutia do 6 rokov veku, spoločnosť vyžaduje (ľúbivo povedané ide o možnosť voľby) aby okrem tejto starostlivosti aj pracoval. Zaslúžia si matky alebo tých pár otcov takýto údel? Na druhej strane pre rodiny s nízkym príjmom to môže byť naozaj relatívne pomoc. Treba však zdôrazniť, že rodiny s nízkym príjmom žijú najviac v lokalitách z vysokou nezamestnanosťou a obmedzenou možnosťou práce. Rovnako treba mať na zreteli, že chudobnejšie rodiny sú zvyčajne početnejšie rodiny a práve z týchto lokalít. Otázkou je prečo sa teda početnejšie rodiny rozhodli a rozhodujú mať viac detí, keď výška RP je nízka a v prípade, že je v rodine viac detí do 3 rokov sa vypláca len jeden príspevok? Myslím, že pri založení rodiny nebrali do úvahy RP a už vôbec nie jeho výšku.
Ďalšou ústrednou témou RP je väzba príspevku na populačný rast. Toto je podľa mňa najzreteľnejšia a zároveň najpomýlenejšia téma vo vzťahu k RP. V Európe klesá pôrodnosť vo všeobecnosti, mierne aj na Slovensku. V mnohých krajinách je výška RP ako i ostatných rodinných dávok neporovnateľne vyššia a pôrodnosť tam napriek tomu klesá výraznejšie ako u nás. Na druhej strane nie všetky krajiny (Anglicko, Írsko)majú vo svojom systéme RP.
Myslím si, že štát, samozrejme okrem Číny, nemá žiadne nástroje na to aby usmerňoval populačný rast a som presvedčený, že by to pre spoločnosť bolo veľmi škodlivé. Sociálne inžinierstvo alebo dotovanie pôrodov je nezmysel. To môže (ne)fungovať len v totalitných režimoch. Zabúdame, že RP je len forma podpory štátu smerom k rodine. Neviem si dosť dobre predstaviť aká vysoká by musela byť podpora zo strany štátu, aby som si založil rodinu. Pri zakladaní rodiny som tento aspekt vôbec nezvažoval, aj keď priznávam, že to nebolo a nie je jednoduché. Založenie rodiny a narodenie detí však nemôže byť nikdy motivované akýmisi príspevkami alebo podporami. To si radšej rodinu potom nezakladajte.
Niekedy samotný štát, politici ale i médiá vytvárajú dojem, že populácia klesá najmä z malej alebo nedostatočnej finančnej podpory štátu rodinám. Tú v našom systéme stelesňuje najmä RP. Som presvedčený, že keby sme nemali RP, nič dramatické by sa v našej „populačnej politike“ nestalo. Skončili by absurdné diskusie o nezmyslených konštrukciách a prehnanom význame RP. Z týchto prostriedkov by mohol štát podporiť vytvorenie pracovných miest (ale nie na spôsob KIA) najmä pre nezamestnaných rodičov. Potom rodičia už nebudú potrebovať žiadnu sociálnu dotáciu. Rodina je studnica v ktorej je RP len nevýznamnou kvapkou.
