Na základnú školu som chodil do jedného malého stredoslovenského mestečka. Kedže v malej škole sa nás tiesnilo vyše 800 žiakov, chodili sme na vyučovanie na smeny. Tak ako rodičia do fabriky. Hneď ako sme sa naučili písať a čítať, začala usporadúvala naša triedna súdružka učiteľka na I. stupni podivné súťaže, okrem iného aj v rýchlosti a bezchybnosti čítania. Stopovala nám, za aký čas prečítame bezchybne určitý text, ktorý si sama vybrala. Na ich obsah sa už presne nepamätám. Na čo si však pamätám veľmi dobre, to bola úvodná veta jedného hnusného komunistického pamfletu, ktorý som asi tak 2 roky musel vždy vo februári recitovať do nášho školského rozhlasu. Bolo to na oslavu "Víťazného februára". Text sa začínal vetou."..na Starosmestskom námetí súdruh Gotwald stojí..."
To som mal za to, že som v tej súťaži prejavil naozaj športového ducha a chcel som byť najlepší. Skončil som však na treťom mieste z 32 člennej triedy. To mi ale zaručilo postup do "prvej ligy". Básne oslavujúce najrôznejších komunistických pohlavárov a ódy na pochybné totalitné sviatky v školskom rozhlase sa stali odmenou za striebro v najnižšej triednej súťaži. Naša súdružka učiteľka nás odvtedy pchala na všetky ďalšie "kultúrne" akcie podobného druhu. Najkomickejšie na tom malom príbehu základoškolského zneužívania bol útek našej triednej súdružky učiteľky dva roky pred pádom komunizmu cez Juhosláviu do Nemecka so svojim juhoslovanským priateľom. Do školy nás prišla opätovne pozrieť po páde Železnej opony. Boli sme šiestaci. Všetkých si nás pamätala (najmä tých súťaživých) a doniesla nám také voloviny ako plnofarebné komiksy káčera Donala v nemčine a podobne. Nezmenila sa, vždy stála na strane víťazov.
Chcel som tým len povedať, že :
- nie súdružka učiteka ale hlavne ja som človek s tzv. Čiernej listiny a mali by ma odškodniť
- aj keď som v čase pádu komunizmu mal 11 rokov, veľmi dobre viem, ako ma totalitný režim znásilňoval
- vedome som s komunistickým režimom nikdy nespolupracoval
