Stále sa ponáhľam a nikdy nestihnem prísť nikam na čas. Tak je tomu aj teraz. Utekám zo všetkých síl. Stále rýchlejšie a rýchlejšie. Len tá blbá rozkopaná cesta mi bráni stihnutie autobusu. Smeje sa mi do tváre ako najväčší nepriateľ. Nevládzem, musím trochu spomaliť. Do....Potkýnam sa a reflexne vystieram ruky. Do dlaní sa mi zapichli malé ostré kamienky. Akoby to nestačilo – začalo pršať! Nemám čas sa vrátiť domov po dáždnik! Radšej zmoknem do nitky, ale ten autobus musím stihnúť. Je to jediná možnosť ako odísť z tadeto niekam inam.
Stojím na konci ulice na úplne opačnej strane ako bývam. Dážď mi zmyl make-up, špirála mi steká po lícach, dlane mám od krvi... Nestihla som ho. Zasa.
Asi som farboslepá keď nevidím, že semafor mi ukazuje zelenú. Možno sa raz ponaučím a nebudem utekať po rozkopanej ceste. A možno si už konečne zoberiem dáždnik, keď budem vidieť mraky na oblohe. No a možno si začnem nastavovať budík, aby som stihla autobus. A možno nájdem skratku, ktorá mi pomôže stihnúť autobus. Skrátka bude to skratka, ktorej cesta bude prikrytá vysokými mohutnými stromami, ktoré ma ochránia pred dažďom a ja si nebudem musieť brať dáždnik. Ale možno to bude skratka, ktorá bude mať okolo seba len malé pichľavé kríky, ktoré spomalia ešte viac moje kroky, ktoré ma dopichajú a pokropia ma kvapkami z dažďa.
(mp) písané pre zumag.ku.sk
