Cigáni idú do neba

Ako veľa dedín, aj Rača mala svoju cigánsku kolóniu. Bola na okraji dediny, tam kde dnes stojí Drevona. Už sa nepamätám, ako sa volali, je to už dávno, čo podľahla „modernej“ socialistickej výstavbe, a oni sa odsťahovali. Niektorí do paneláku do Petržalky, niektorí si kúpili rodinné domy v Rači medzi „gadžami“. Kolónia to nebola veľká, ak sa dobre pamätám, tak asi šesť rodín to bolo. Okolo nej som každý deň chodila do školy. A poviem Vám, že na dvoroch mali oveľa väčší poriadok, ako väčšina väčšinového obyvateľstva. Nikdy som nemala pocit, že sú iní. Gašpar bol kováč a jeho žena zdravotná sestra. S jeho deťmi som chodila do školy. Keď nás v roku 1968 vykradli, tato dal urobiť mreže na pivničné okná Gašparovi. Dodnes sú ako nové :-). Keď Gašpar ovdovel, oženil sa s tetkou Etelou, s vdovou „gadžovkou“, a žili svorne asi 15 rokov, kým Gašpar nezomrel. Jeho pohreb si pamätám – bol to prvý a v podstate jediný cigánsky pohreb, ktorý som videla a zažila. Bol to úžasný zážitok napriek tomu, že to bol pohreb. Cigánska kapela, zvyky v spojení s cirkevným obradom zanechali vo mne pocit, že smrťou sa nič nekončí.

Prečo to vlastne píšem? Asi som mala v živote šťastie, že prví cigáni, s ktorými som sa stretla, bolí tí naši račanskí.

Viem, že veľa Rómov nežije podľa našich predstáv. Ale je to iba ich chyba? Celé stáročia vytláčaní na okraj spoločnosti. Málo sa tiež hovorí o rómskom holokauste – porraimose. Myslím si, že ľudia vyčlenení zo spoločnosti sa do spoločnosti veľmi veľmi ťažko dostávajú. Skoro nikto to nedokáže sám, zvyčajne iba za pomoci iných a výsledok sa dostaví až v neskorších generáciách. Obdivujem pána farára Červeňa a mnohých iných ľudí. Poznám skupinu študentov, ktorá už tretí rok ide do rómskej osady na východe Slovenska robiť prázdninový program pre deti. Bolo zaujímavé počúvať ich zážitky. Oni sa vybrali na vlastnú päsť a vo vlastnej réžii. Jediný, kto im niečím prispel bol riaditeľ tamojšej malotriedky – poskytol im papier, farbičky. Zo začiatku sa medzi Rómami ťažko lámali ľady. Ale deti ich prelomili. Študenti s deťmi maľovali, recitovali, spievali, športovali. Ale snažili sa ich učiť aj základnej hygiene – napríklad pred obedom si deti museli umyť ruky. Druhý rok už prichádzali za nimi sa poradiť aj mamičky detí. Len dedina „gadžov“ zostala chladná, dokonca aj prieky im robila, keď mládežníkom nechceli ani dom prenajať. Iba pán starosta bol rád a snažil sa im pomáhať. Napríklad aj tým že im prenajal kultúrny dom na záverečnú párty, kde deti predviedli všetko čo vytvorili a čo sa naučili. Sľúbila som im, že na budúci rok tam pôjdem aspoň na týždeň s nimi, vraj pomoc staršej ženy sa im veľmi zíde :-).

Ale aj tak stále nechápem, kde sa v ľuďoch berie tá „zášť“ voči iným ľuďom iba základe toho, že majú inú farbu pleti, iný jazyk, iné zvyky. Kto dal niektorým ľuďom právo vyvyšovať sa nad iných ľudí, iba na základe iného rasového pôvodu? A len tak mimochodom – Cigáni majú rovnaký indoeurópsky pôvod ako Slováci, Maďari, Nemci, Angličania, Francúzi, Poliaci, Rusi, Fíni, Švédi … a naša pramatka Eva bola vraj černoška …