Pomaly ma veďte hore tou dedinou …

Keďže práve zúrilo budovanie ľudovodemokratického zriadenia a cirkevné sobáše sa neuznávali, ba boli skoro zakázané, museli mať sobáše dva. No museli ako museli - chceli. Týždeň pred cirkevným sobášom mali na MNV civilný sobáš s dvoma svedkami. V sobotu 30. apríla 1955 mali cirkevný sobáš so 100 hosťami.

Račianska svadba bola kedysi veľmi veselá, veľmi veľká. Menej ako sto hostí mali iba veľmi chudobní. Už týždeň pred samotnou svadbou sa začali prípravy. Nakupovalo sa, pieklo sa. V pekárni u tetky Prokešky na námestí sa piekli holé koláčky, makovníky, orechovníky a zákusky. Hlavné slovo pri varení a pečení mala moja babička.. Bola síce pologramotná, ale fantastická kuchárka a pekárka a variť na svadby chodievala po celom Slovensku, ale o to niekedy inokedy.

V piatok večer sa u nevesty zišli všetci družbovia a družičky aby uvili pre družbov a ženícha pierka a ozdobili rozmarínové vetvičky pre ostatných svadobčanov. Ženíchov rozmarín mal tri mašličky - bielu, modrú a ružovú, ktoré predstavovali vieru, nádej a lásku. “Najstarší” družba mal na rozmaríne bielu a modrú mašličku - vieru a nádej. Muži a družbovia mali mašličky modré a vydaté ženy biele. Túto časť svadby som v mojich družbičkovských rokov mala najradšej. Trvalo to dosť dlho, než sa robota urobila, ale potom bývala skvelá zábava, niekedy aj do ranných hodín.

V sobotu od rána chodili družbovia svadobčanom pripomínať aby nezabudli, kedy a kam sa majú dostaviť. U nevesty sa stretla jej rodina a všetky družičky. U ženícha sa zase stretla jeho rodina spolu s družbami a všetci spolu išli vypýtať nevestu. Nevestu pýtal od jej rodičov otcov krstný otec. Samozrejme, že mu najprv ponúkali kde koho, iba maminu nie. Ale tato sa nedal okabátiť, presne vedel koho si chce vziať a že to mal dobre premyslené, svedčí aj ich tohtoročná zlatá svadba. Keď konečne otec dostal čo chcel, bola odobierka a poďakovanie rodičom. Smutné bolo, že otec už nemal komu poďakovať - od osemnástich rokov bol úplná sirota.

Do kostola išli pešo v sprievode celou dedinou, lebo mamička bývala na Dolnom konci a kostol je až na Hornom konci. Na čele išiel kelner so džbánom plným vína, ozdobeným stužkami, aby mohol pohostiť divákov a gratulantov. Za ním išla dychovka vyhrávajúca celou cestou. Pred nevestou išli malé družičky a družbovia. Nevestu viedol “najstarší” družba a za nimi ženícha viedla “najstaršia” družička. Sprievod pokračoval ostatnými družičkami s družbami a nakoniec manželia a staré dievky a starí mládenci. Mamičkini rodičia sprievod uzatvárali.

Keď sprievod odišiel, divákom (aký krásny sofitikovaný výraz pre zvedavcov ), porozdávali pomocníčky nakrájaný holý koláček (niečo ako vianočka, ale oveľa lepšie).

Ako to pokračovalo, bude nabudúce aby som vás príliš neunavila.