Pamätám si na našu spoločnú cestu do Prahy. Bola to síce pracovná cesta, ale stihli sme si urobiť aj výlet na pražský hrad. Priznávam, išli sme (asi) načierno tým metrom. Dodnes neviem, či nám platili tie lístky, ktoré sme si kúpili. Mohol s ním ísť hocikto, veď kamarátov mal mnoho, ale neviem prečo, vybral si mňa. Možno si iba na mňa spomenul, ale pravdupovediac padlo mi to vhod. Potreboval som tú prácu. Vyrážali sme ráno o 3 hodine a čudoval som sa, že ideme iba my dvaja, no nevadilo mi to, lebo som mohol sedieť vpredu a rozťahovať sa. Celú cestu som sa tváril, že spím, lebo celú noc pred tým som nespal, ale nikdy som sa mu nesťažoval, že som sa vôbec nevyspal. On šoféroval celých tých päť hodín a vôbec mu to nevadilo. Cestou späť sa ponáhľal za svojou priateľkou, ale ešte som ho nahovoril na večeru v motoreste blízko od domova. Toto boli naozaj slovenské halušky a nie ako tie v Ostrave z ktorých si vracal a bolo ti zle.
Vôbec som netušil, že keď som ti podával tie výsledky krvného obrazu, bude to posledné naše stretnutie. Keby som to bol vedel, asi nikdy by som ti ich nepodal. Zmenili celý tvoj život v jednom okamihu. Doktori povedali, že možno ani víkend neprinesie svoje svetlo, ale Boh ti dal ešte 2 týždne na prípravu a rozlúčku so svojimi blízkymi. Nerozumiem Božím plánom a ani tomu aký to malo zmysel, ale On vie, čo je pre Teba najlepšie.
A tak si hovorím. Nič nie je na škodu. Aspoň mám ďalšieho kamaráta tam hore v nebi, ktorý sa môže za mňa u Boha prihovárať. Viem, že smrť nie koniec, ale iba začiatok niečoho nového, oveľa krajšieho ako doposiaľ. Teraz si nás trochu predbehol, ale neboj sa, veď my Ťa raz dobehneme. Mám Ťa rád, Jožko.
