Pred 37 rokmi nám naši predkovia vybojovali slobodu. Dnes sme však akosi zaspali. Stagnujeme, zatvárame oči a tvárime sa, že všetko je v poriadku.
Ale je to naozaj tak?
Je všetko, čo sa deje, naozaj kóšer? Predražené tendre, rastúce životné náklady, ľudia pracujúci za minimálne mzdy v nevyhovujúcich podmienkach…
Nehľadíme dnes príliš často bokom? Nezvykáme si na veci, ktoré by nám nikdy nemali pripadať normálne?
Nestrácame slobodu práve takto? Nie zo dňa na deň, ale postupne. Vlastnou ľahostajnosťou, mlčaním a tým, že sa prestávame ozývať vtedy, keď s niečím nesúhlasíme. Sloboda totiž niekedy nebola samozrejmosťou. A nemusí byť ani v budúcnosti.







